Ťažko mi je začať písať tento text. Ale musím to nejako vyjadriť. Debata po večeri na chate skrytej v hlbokom údolí kdesi v Zamagurí. Otváram svoje srdce a rozprávam o svojej ceste. O ceste strmej a plnej úskalí. O ceste od prvých chlapčenských zážitkov pri poctivom percvičovaní asán jógy, cez tragické a zúfalé obdobia môjho života, až po súčasný mystický pohľad na tisícročné texty. Ťažko to vyjadriť jednoduchou vetou.
Debata po večeri. Možnože ju moderovalo deci spišskej. Možnože iný „spirit“... Každopádne ale otvorenosť naráža na „pravovernú“ dogmatiku. Prečo je tomu tak? Veď hovoríme o tom istom. Máme prežité ťažké chvíle, z ktorých nás čosi vytiahlo. Čosi, čo si zaslúži byť napísané s veľkým „Č“...
Snažím sa premietnuť film svojho života. Svojho putovania vedeného túžbou. Niektorí načúvajú, iní to poznajú. A potom ako blesk z jasného neba: “ A pomohlo ti to byť bližšie k Ježišovi?“
Nie. Takúto otázku som nečakal. Moje otvorené srdce sa v tom momente zachvelo a akosi zosmutnelo. Veď čo je to „byť bližšie k Ježišovi“? Kto to dokáže posúdiť? Kto dal právo sa takto pýtať? Veď to je otázka zraňujúca ako tŕne koruny Ukrižovaného! A prečo sa takto niektorí pýtajú?
Neviem... Ľudia poraďte... Sú objektívne vedy zaoberajúce sa ľudskou psyché. Sú mystickí kazatelia, ktorí túto psyché chápu aj z iného úhlu pohľadu. Sú tu ale aj dogmatickí „contoroleri“ ľudskej existencie... A sú tu „pútnici“, ktorých kroky narážajú na kameň.
Na kameň, ktorý je stupňom vyššie...
foto: (C) Tibor Javor
