Táto veta, ak je chápaná do dôsledkov, stáva sa afirmáciou programujúcou do ľudského podvedomia pocit bezmocnosti pred zlomyseľným Bohom, ktorého nielenže treba prosiť o zmilovanie, ale aj obávať sa toho, že On sám nás bude nabádať na zlé. Natíska sa však otázka: Je vôbec človek schopný správne pochopiť o čo tu ide?
Joseph Ratzinger vo svojej christológii „Ježiš Nazaretský“ píše: „Znenie tejto prosby je pre mnohých pohoršujúce: Boh nás predsa nevedie do pokušenia...“ Následne podáva na základe porovnania Ježišovho pokušenia na púšti s Jóbom bližšie vysvetlenie: „Bohu ňou (šiestou prosbou) hovoríme: Viem, že potrebujem skúšky, aby sa môj charakter stal čistým. Ak na mňa takéto skúšky dopustíš – dáš „Zlému“ trochu voľnosti, potom pamätaj, prosím, na obmedzenosť mojich síl...“ V závere spolu so sv. Pavlom konštatuje, že Boh nás nedovolí skúšať nad naše sily. Na vysvetlení paradoxu tejto „šiestej prosby“ to však nič nepridá. Skôr naopak posilní to pocit bezmocnosti pred rafinovaným Bohom, ktorý si alibisticky najíma „Zlého“ a dovolí mu pokúšať človeka.
Po svojej iniciácii krstom v Jordáne odchádza Ježiš do ústrania púšte. O tom, čo tam zažíval nevieme z priameho svedectva nič. Do evanjelií sa však dostala informácia o jeho pokušení. Kedysi sa hovorilo, že ho pokúšal Diabol, dnes sa hovorí že ho pokúšal „Zlý“. To je trošku vágnejšie pomenovanie. Ježišovo pokušenie bolo trojakého druhu: nasýtiť sa potravou, nasýtiť sa mocou, ale najmä ovládnuť sily pôsobiace mimo ľudskej časopriestorovej existencie. V hlbokej mystickej extáze, v ktorej sa vtedy zrejme nachádzal, všetky tri pokušenia odmietol.
Zaujímavé však ostávajú dve veci. Záverečná Ježišova replika: „Nebudeš pokúšať Boha svojho“ nástojčivo hovorí nie o tom, že „Zlý“ nemá pokúšať Ježiša, ale Ježiš nemá pokúšať Boha. V tomto príbehu Ježiš totiž vystupuje ako človek. Druhou zaujímavosťou popisu tejto príhody je, že práve to, čo Ježiš na púšti odmietol, v inom kontexte a v inej situácii vykonal častokrát: rozmnožil chleby a nasýtil zástup, chodil po vode, kriesil mŕtvych – vrátane seba. Ale najmä, i keď to trvalo dvetisíc rokov, ovládol svet...
Jozeph Ratzinger hovorí, že Boh dopúšťa, aby nás pokúšal „Zlý“. V tejto rovnici sú však dve neznáme. Prvou je Boh. Jeho nie je možné z ľudského pohľadu definovať. Jednak z nižšieho systému nie je možné definovať systém vyšší a jednak On sám o sebe hovorí iba „Som kto som...“ Boha nie je možné vidieť „z tváre do tváre“. Boha môžeme poznávať iba podľa účinkov. „Po ovocí“, ako sa vraví. Problémom však ostáva, že medzi nami a Bohom jestvuje viacero vyšších systémov ako je ten náš – známe „Tróny a panstvá“. Rozlišovať ich prelínajúce sa účinky je nesmierne ťažké. Je teda dosť možné, že nie Boh pokúša nás, ale že my pokúšame opakovane Boha, či lepšie povedané našu predstavu o ňom. Boli a sú toiž na tomto svete ľudia, ktorí nielen tvrdili, ale aj preukázateľne dokázali, že pôsobenie človeka nie je viazané jedine na materiálny svet, a že sila myšlienky je obrovská. Niektorí z nich skončili na hranici, iní na oltári.
Druhou neznámou v Ratzingerovej rovnici je pojem „Zlý“. Nie, nie je to ten povestný Lucifer. Pojem „Zlý“ je pojmom širším, aj keď sa to v priamej reči nedeklaruje. Je to akási antropomorfná predstava súboru negatívnych iniciátorov so všetkými podsystémami, podobne ako „štandardne“ chápaný „boh“ v sebe zahŕňa taktiež množstvo „subsystémov“ (kvantoví teoretici vedia svoje).
Rozriešiť jedinú rovnicu s dvoma neznámymi však nie je možné. Neostáva nič iné, ako jednu z premenných vyhlásiť za „parameter“. Tento parameter možno nájsť práve v Ježišovom rozhodovaní sa. Činy, ktoré v jednom kontexte odmietol, v inej situácii vykonal. Človek sa nemusí ani chvíľu zamýšľať a napadá ho, že Ježiš nekonal tieto skutky nikdy vo svoj vlastný prospech! Potvrdzoval tým aj mystikom a mágom dodnes známe pravidlo o používaní sily mysle... To, čo teda Ježiš zo svojho rozhodovania vylučoval, bol vplyv jeho vlastného ega. Ega ako onoho „Zlého“, ako onoho pokúšajúceho.
Paradoxný výsledok, ktorý však dokáže pochopiť iba ten, kto si už uvedomil aj inú ako vyslovene materiálnu skúsenosť. Ježišovi najbližší učeníci istotne takú skúsenosť mali. Veď mali robiť „ešte väčšie veci“ ako vykonal ich Majster. Pre nich mala byť táto „šiesta prosba“ nie prosbou. Mala byť nástojčivou afirmáciou mystickej skromnosti zameranou do ich vlastného vnútra. Mala ich nabádať a pripomínať im, aby svoje nadobudnuté schopnosti, ktoré pripisovali božiemu pôsobeniu v nich, nikdy nepoužili vo svoj vlastný prospech...
Pre tých, ktorí tento text nepochopili, ostáva stále Ratzingerova rovnica. Nevyriešená.
foto: (C) Tibor Javor
