Nietzsche to povedal naplno. So smrťou Boha sa vyrovnal v geniálnej skratke. Smrť Boha zažila Matka Tereza aj Terézia z Lisieux. Zažili ju mnohí svätci a mnohí mystici. Bez toho, aby v nich Boh umrel, by neboli tým, čim boli.
Smrť Boha prichádza pomaly. Pomaly odumiera Boh, ktorý nás viedol od detstva, či od charizmatického obrátenia. Pomaly odumierajú jeho údy, a jeho hlas prestáva plniť naše uši.
Potom prichádza deň, kedy sa opýtame: Kde je?
Kde je Ten, ktorý roky utváral náš život cez množstvá pravidiel a rituálov?
Kde je Ten, ktorý hrozil zatratením alebo prinajmenšom očistcom?
Kde je Ten, ktorý sa skrýval v kúdoloch kadidla a žiarlivo nedovolil nikomu sa ho dotknúť?
Takýto Boh - Boh nášho rácia - musí zomrieť. Musí zomrieť v nás. Pre mnohých aj na roky, či desaťročia. Musí zomrieť, aby sa mohol znova narodiť. Nie však v našej mysli, ale v našom srdci. Pretože to, čo činíme srdcom, čo vychádza z hlbín našej duše nemôže byť žiadnym príkazom, ani obmedzením. To, čo vychádza z harmónie s Najvyšším v nás, je nový Boh. Znovuzrodený.
Nechajme teda Boha zomrieť. Aby sa mohol zrodiť nový. Už čoskoro…
foto (C) Tibor Javor
