Vedia však kresťania naozaj milovať? A čo to znamená „milovať“? Na tému „láska“ bolo napísaných státisíce textov a pojednaní. Počínajúc romantickými limonádami, cez seriózne tisícstranové romány až po psychologické či psychoanalytické štúdie a rôzne fyziologické a neurologické analýzy. Bez výsledku. Láska je totiž cit, vlastný jedinečnému človeku, ktorý iba on dokáže pocítiť. Nedá sa štandardizovať.
Svojho času česká folková kapela Rangers naspievala pesničku „Láska je věc kouzelná“. V nádhernej skratke vystihuje túto jedinečnosť slovami:
Když mám s tebou večer jít,
začnou se mnou čerti šít,
celý den jsem jako ve snách,
jenom s Tebou chci už být.
Tenhle obraz dobře znám,
často mívá nový rám.
Bojím se chvíle té,
rám bude sám.
Áno, láska vo svojej prapodstate je o vzťahu medzi mužom a ženou. Je to asi najsilnejší cit, ktorý „hlavný konštruktér“ do človeka vložil. Všetky ostatné „takzvané“ lásky sú z toho pohľadu karikatúrou, nech by boli vyhlasované za akokoľvek ušľachtilé. To, čo dokázal folkový autor skratkou niekoľkých veršov, rozoberá Joseph Ratzinger na mnohých stranách v prvej svojej pápežskej encyklike Deus caritas est. Je to závažný text, ktorý ale akoby ostal nepochopený. Možno pre až „neratzingerovskú“ otvorenosť:
„Na prvom mieste pripomíname širokú významovú rozmanitosť slova láska: hovorí sa o láske k vlasti, láske k svojmu povolaniu, o láske medzi priateľmi, o láske k práci, láske medzi rodičmi a deťmi, medzi súrodencami a príbuznými, o láske k blížnemu a o láske k Bohu. V tomto množstve významov však láska medzi mužom a ženou, v ktorej sa telo a duša nerozlučne spájajú a pred ľudským bytím sa otvára prísľub, akéhosi neodolateľného šťastia, vyniká ako archetyp lásky par excellence, a v porovnaní s ňou už na prvý pohľad blednú všetky ostatné formy lásky.“
Dokážu kresťania milovať? Takzvaný priemerný pravoverný kresťan vyrastal v kresťanskej rodine a od malička mu boli vštepované všetky zásady a pravidlá správneho kresťanského správania. Vrátane toho, že čokoľvek spojené so pudovou sexualitou je zlé a zavrhnutiahodné. Vyrástol z neho mladý človek, ktorý sa často tohoto prehnaného úzkostlivého modelu správania do smrti nezbaví. Akákoľvek myšlienka spojená so sexom bola okamžite zadupaná do hlbín podvedomia ako čosi zlé a nevhodné a takéto túžby boli nahrádzané priam kŕčovitými snahami na všetkých okolo seba sa usmievať a variť tú najlepšiu polievku pre bezdomovcov. Ratzinger vo svojej encyklike ďalej píše:
„Zanechanie slova eros spolu s novou víziou lásky, ktorá sa vyjadruje slovom agapé, nepochybne označuje niečo podstatné v novosti kresťanstva, a to práve v chápaní lásky. V kritike kresťanstva, ktorá sa, počínajúc osvietenstvom, rozvíjala so vzrastajúcou radikálnosťou, bola táto novosť označená za absolútne negatívnu. Podľa Friedricha Nietzscheho dalo kresťanstvo erosu vypiť jed, a hoci eros naň nezomrel, zdegeneroval na neresť. Týmito slovami vyjadril nemecký filozof veľmi rozšírené chápanie: Nestrpčuje nám azda Cirkev svojimi prikázaniami a zákazmi práve najkrajšiu vec v živote? Nedvíha tabule so zákazmi práve tam, kde nám radosť, daná Stvoriteľom, ponúka šťastie, ktoré nám umožňuje zakúšať niečo božské?“
Tá encyklika je dobrý text. Je to vysvetlenie a ospravedlnenie toho, že kresťania naozaj nevedia milovať. Nové formy „lásky“ nie sú totiž ničím iným, ako racionálne zdôvodneným a vopred premysleným spôsobom konania, aj keď prepotrebného konania dobra. Avšak bez citu nie je lásky.
Kresťania milovať nevedia.
foto: (C) Tibor Javor http://fotky.sme.sk/fotograf/7406/commandcom
