Všetko je o sexe. Sex, ako nalacnejšia zábava, dnes vládne svetom. Hviezdy a hviezdičky ukazujú na obdiv svoje plastové vylepšenia. Z každej obálky časopisu či denníka sa na nás povinne usmievajú tváre štrnásťročných modeliek. Tvary a tváričky sa stali marketingovým nástrojom, predávajúcim všetko. Od lokomotívy až po fit-šunku. Samčie a samičie mäso sa stalo povinným atribútom nielen bulvárnych, ale aj radoby vážnych filmov a súčasťou zábav vo vilách premiérov.
„Dovoľte nám sex“, kričia nemo oči „násťročných“ tínejdžerov, vysmievajúce sa s pohrdlivým úškrnom z radobyodborných lekcií na základnej škole. Svet, a nielen západná civilizácia, žije v ošiali. Znásilňované ženy v utečeneckých táboroch, incesty úchylných rodičov, ale i škandály za kláštornými múrmi. Mal Freud naozaj pravdu? Sme naozaj iba „nahé opice“?
Oproti tomu všetkému stojí skupina bláznov, nazývajúca sa cirkev. Bláznov, ktorí cítia, že sex sa stal poslednou agendou. Kedysi bola agenda iná. Áno, aj inkvizícia a pálenie bosoriek, križiacke výpravy a tmárstvo, neplodné filozofické debaty a túžba po moci a peniazoch. Aj to boli jej agendy. Ale priznajme, nebola to práve cirkev, ktorá formovala základné princípy euroatlantickej civilizácie? Tej civilizácie, ktorá prijala ňou hlásané normy ako základ svojej existencie? Ako základ ľudskosti?
Agenda sexu, presnejšie boj proti tým fenoménom sexistickej civilizácie, ktoré naozaj urážajú základné princípy existencie, áno tá agenda je pre cirkev agendou poslednou. Cirkev sa dostala pod obrovský tlak nielen zvonka, ale aj zvnútra. A nedokáže efektívne reagovať. Či už na ataky rôznych „feministických“ spolkov podporovaných farmaceutickými spoločnosťami, či už na ataky bulváru, ktorý potrebuje predovšetkým zvýšiť čítanosť, alebo na tutlané škandály pedofilných kňazov a homosexuálnych seminaristov. Svet pre ňu totiž, žije veľmi rýchlo...
Cirkev, stáročia zvyknutá byť dominantnou silou spoločnosti, akoby strácala pôdu pod nohami. Kŕčovito sa drží schválenej terminológie a jazyka, ktorému už ani jej kňazi nerozumejú. Áno, stali sa z nich akýsi „mágovia“ vykonávajúci stredoveké rituály a „čudne oblečení úradníci“, ako napísal jeden známy bloger. Pastierske listy a kázne odvolávajúce sa na doslovný výklad tisícročných textov nenahradia charizmu Majstra, na ktorého učenie sa odvolávajú. A nepomôžu tomu ani nadšené zástupy obkolesujúce papamobil...
Cirkev v tomto strete ťahá za kratší koniec. Osobne je mi to niekedy veľmi ľúto a niekedy ma to vytáča do bezmocnej zúrivosti. Ťahá za kratší koniec preto, pretože berie akoby „psovi kosť“. Stavia sa vieroučnými a morálnymi argumentami proti tým, ktorí vieru ani morálku nepotrebujú. Proti tým, ktorí sú marketingovou mašinériou zformovaní do jedinej beztvarej masy konzumného publika. Svojou argumentáciou ich neosloví. Osloví možno zopár svojich stúpencov, teda tých, ktorí zase nepotrebujú túto argumentáciu.
V čom sa líši argumentácia jednej a druhej strany? Odhliadnime teraz od toho, na čej strane je „pravda“. Stojí tu na jednej strane argumentácia oslovujúca človeka cez jeho pocity. Cez čosi, čo sa nedá popísať, cez ľudské živočíšno, cez pocit uspokojenia „tu a teraz“. Je to argumentácia prenikajúca do mysle človeka tou najrafinovanejšou podobou. Je účinnejšia ako marketing cocacoly, pretože tam ide o chuť a tu o uspokojenie najzákladnejšieho pudu.
Oproti tomu stojí argumentácia cirkvi, zameraná paradoxne najmä na rácio. Ponúka argumenty na otvorenú diskuziu, snaží sa hovoriť k veci, ale opiera sa predovšetkým o svoje vieroučné pozadie. Takáto argumentácia, nech sa zdá akokoľvek korektná, ťažko osloví tých, ktorí nevyznávajú dobrovoľne tie isté hodnoty. A navyše, namiesto toho, čo by čosi ponúkala – berie. Berie človeku slobodné rozhodovanie o sexe.
Kedysi bola argumentácia cirkvi iná. Kedysi, v prvých storočiach, keď sa kresťanstvo šírilo do celého vtedy známeho civilizovaného sveta spontánnou silou, bola argumentácia vyznavačov Kristovho učenia tiež zameraná na pocity. Jej prví propagátori hovorili zo srdca, hovorili o svojich bezprostredných zážitkoch so svojím Majstrom, ktorý ich oslobodil zo spútania neľudsky prísnymi obmedzeniami tóry. Oslobodil ich myseľ a dal im novú nádej a motiváciu žiť. Žiť tak, ako im hovorilo ich vtedajšie srdce a On im hovoril zo srdca. Neprišiel síce zákon zmeniť, On ho prišiel naplniť. Dal starým ustanoveniam nový obsah, obsah lásky, obsah pozitívneho myslenia. Možnože im prezradil aj pradávne pravidlá práce so silami mysle a naučil ich kto sú. Naučil ich „premeniť vodu na víno“.
Tento bezprostredný zážitok bol tou silou, ktorá bola silnejšia ako kliešte mučiteľov. Prví propagátori nehovorili naučenou terminológiou a ich argumentácia nebola skostnatelá. Hovorili predsa o vlastných autentických pocitoch a ich výpovede vyvolávali pocity podobné. Tak boli aj zapísané. Prvé generácie odišli za svojím Majstrom a texty zostali. Zostali aj zástupy prívržencov tohoto nového učenia.
Vtedy však nastala zmena. Akékoľvek spoločenstvo, skôr či neskôr, sa snaží sebazorganizovať, sebareflektovať a inštitucionalizovať. Vplyv bezprostredných svedkov oslabol a nastúpila systematická analýza vedúca k sebadefinovaniu. Prišli prvé spory a vyhlásenie prvých dogiem. Prvé prehmaty a prví heretici, prvé koncily a prvé krédo. Výpoveď už nebola zameraná na získanie človeka cez vyvolanie jeho príjemných pocitov. Začala byť direktívna, podriadená prísnej systematike. A taká zostala dodnes. Aj texty, ktorých emocionálny náboj prekryla dogma.
Takúto cirkev poznáme aj dnes. Svet jej vďačí za západnú civilizáciu. Za civilizáciu, ktorá však už žije vlastným životom, rýchlejšie a rýchlejšie. Žije však aj slobodnejšie? Základné morálne pravidlá ostali, vražda zostala vraždou a krádež krádežou. A pseudoslobodou sa stala „voľnosť mravov“.
Cirkev ťahá za kratší koniec. A ak to nemá byť jej koncom, asi by sa mala vrátiť tam, kde začínala. K tomu, aby dávala ľuďom opäť pocit oslobodenia a nie pocit obmedzenia. Aby nezabúdala aj na to, že človek žije aj chlebom. Jej argumentácia sa musí zmeniť. Musí opäť oslovovať aj pocity človeka, nie len jeho rácio. Musí hovoriť k ľuďom tak, aby tomu rozumeli. A najmä, ak chce hovoriť k tým, ktori sú mimo nej, musí hovoriť ich rečou. Musí ich oslobodzovať. Musí im ponúknuť niečo, čo je „viac sexy“ ako sex. Tu a teraz.
foto: (C) Tibor Javor
