Vtedy som mal dvanásť rokov a za sebou dlhú zimu a jar tajných stretávaní v rozličných bytoch, mnoho rozhovorov a mnoho zodpovedaných i nezodpovedaných otázok. Dostal som za to akýsi papier, ktorý bolo potrebné v katedrále komusi odovzdať. To tiež zariadila moja mama.
Vtedy pred stupňami do katedrály neboli tisíce plastových stoličiek, desiatky reproduktorov a ani veľkoplošné obrazovky. Vnútri vládlo ticho...
Dnes je to inak. Cesta je zahradená a dnu sa dostanete jedine cez detektor kovov. Ako na letisku. Skoro som sa bál, že ma aj tu začne niekto ohmatávať, keď mi zapípa pracka od opasku. Cesta je zahradená a v chráme už nie je ticho...
A keby sem prišiel On... Len tak ako turista pozrieť sa do svojho chrámu.
Aj On by musel prejsť detektorom??
Vtedy v Jeruzaleme mu kládli pod nohy ratolesti...
foto: (C) Tibor Javor
