Blázon kričal, že boh je mŕtvy a Nietzsche sa nádejal, že k tomu už došlo a že si to človek uvedomí. Chcel súčasne ponúknuť oveľa vyšší étos, étos sebaprekročenia, étos slobodnej vôle smerujúcej k novému človeku. K nadčloveku, ktorý sa mal oprostiť najmä od bezmyšlienkovite prijímaných noriem správania a hlbokým sebauvedomením a silnou vôľou dospieť k vyššej forme existencie.
Nie, nešlo o rasu vyvolených, ale o nutné pokračovanie ľudstva, ak nechce skĺznuť do bahna banality. Taktiež nešlo o skutočné popretie Boha, aj keď sa to na prvý pohľad môže zdať. Išlo o provokatívne popretie mainstreamového banálneho „bôžika" honosne nazývaného Bohom. Išlo o to, poukázať, že takéto chápanie Boha a „morálky" dlhodobo ďalej neobstojí. A je jedno, či ide o Boha, Allaha, Jahveho či iné antropomorfné predstavy.
Fiktívny Zarathuštra povzbudzuje svojich žiakov k tak vysokému étosu s tak vysokými nárokmi na nich, že vlastne sám spochybňuje uskutočniteľnosť tohto sna. Pre nedostatok motivácie k tomuto sebaprekročeniu. Toto sebaprekročenie je totiž súčasne sebapopretím. Popretím toho vnútorného banálneho „ja" túžiaceho po lahodnom stereotype más.
Beh času Nietzscheho ideály prevalcoval hedonistickou komerciou plnou banalít a sýtiacou ego človeka nepotrebným balastom. Napriek tomu ostala Nietzscheho filozofia pravdivá dodnes. Dodnes skvelo popisuje stav spoločnosti, ktorá vo svojom morálnom rozklade postúpila ešte o krok ďalej. Ostáva však v platnosti, že sme „zabili svojho Boha"? Že sme ho zabili dokonale? Že ešte stále netlie v archetypoch starých materí? Že stále netúžime po nejakom „božskom zásahu", či „vykúpení"?
Po „vykúpení" z čoho? Po vykúpení z bahna „malých ľudí", ako snáď riekol kdesi Zrathuštra. Avšak po vykúpení bez vlastného pričinenia, bez námahy. A tomuto možno najlenivejšiemu a najfalošnejšiemu prístupu si ešte dovolíme opovážlivo povedať, že veď je to „božia láska"!
Kresťan, teda ten, kto stojí o toto pomenovanie, musí takéhoto Boha zabiť. Zabiť v sebe toho diabolského banálneho bôžika, ktorý akoby fungoval na vhodené mince: vhodíš modlitbu a vypadne plechovka. Áno, zabiť tohto falošného Boha v sebe a neslúžiť mu viac. Boh totiž nie je despotický vládca vyžadujúci službu otroka. Slúžiť máme sebe a cez seba tým, pre ktorých sa touto službou stávame „blížnymi". A vtedy možno sa staneme tým novým človekom.
A ten „pravý" Boh? Čo s ním? Je to nikdy nezodpovedateľná otázka a život za zatvorenými očami. Je v nás a my v ňom. Toho zabiť nevieme...
foto: (C) Tibor Javor http://fotky.sme.sk/fotograf/7406/commandcom
