Taký dôkaz chcel predložiť aj Pilát, keď vypočúval Ježiša. Ježiš mu však odpovedal, že „jeho kráľovstvo nie je z tohoto sveta". Toto mu ako „súdny" dôkaz nepostačovalo, nech by bol akýkoľvek „harabin". Napriek tomu Ježiša napokon na smrť vydal. Jeho kariéra mu za to nestála.
O dôkaz existencie, či neexistencie Boha sa odvtedy pokúšalo množstvo „bádateľov". Ani kresťanskí teológovia neboli schopní takýto dôkaz predložiť. Dokonca aj taká „kapacita" ako Anselm Cantenburský iba vyhýbavo píše, že „ To, nad čo nič väčšieho nie je možné myslieť, je navyše tak pravdivé, že je celkom nemysliteľné, že by nebolo. Predsa sa nedá myslieť, že je niečo, o čom nie je možné myslieť, že to nie je. A to je väcsie ako niečo, o čom je možné myslieť, že to nie je. Preto ak o tom, nad čo nič väčšieho nie je možné myslieť, že to nie je, je možné myslieť, že to nie je, potom to, nad čo nič väčšieho sa nedá myslieť, nie je to, nad čo nič väčšieho sa myslieť nedá. A toto je spor. To, nad čo nič väčšieho sa nedá myslieť, je teda tak pravdivé, že ani nie je možné myslieť, že to nie je."
Táto stredoveká logika je pre dnešného človeka tak komplikovaná, že to radšej vzdá a verí trebárs statusom na fejsbúku. Alebo „kvázivedeckým" príspevkom v internetových diskusiách. A napriek tomu, že teológia nie je prírodnou vedou, stále požaduje akési „vedecké" dôkazy existencie Boha. Už tisíce rokov.
V princípe sa dá povedať, že Boh a veda sa „vylučujú", napriek mnohým názorom, že „vysvetlením" vedy je Boh. Stačí poukázať na nekonečné spory kreacionistov s evolucionistami. Jedni „o koze", iní „o voze". Nedohodnú sa nikdy. Avšak, ak by ste sa opýtali „zarytého" ateistu, odkiaľ sa trebárs vzala Planckova konštanta, odpovie iba, že „sa odkiaľsi vzala".
„Moje kráľovstvo nie je z tohoto sveta." A odkiaľ teda? Sú ešte nejaké iné svety, ako ten náš? Alebo ten náš svet je iba akási „ilúzia", akýsi deformovaný obraz univerzálnej existencie? Kozmológovia čosi hovoria o viacdimenzionálnom vesmíre, alebo dokonca o „multiverze". Inými slovami priznávajú, že naša projekcia existencie je nedokonalá, a že nikdy ani našim zmyslami, ani nami skonštruovanými prístrojmi nebudeme schopní všeobecnú existenciu ani merať ani pochopiť.
Predstavme si, že sme sa narodili ako dvojrozmerné červy, v dvojrozmernom priestore. Teda vlastne v trojrozmernom priestoročase. Náš svet, ktorý poznáme a ktorý dokážeme našimi prístrojmi skúmať teda pozostáva z dvoch rozmerov: vpravo/vľavo a dopredu/dozadu. A k tomu treba prirátať plynúci čas. Celá naša veda, umenie, život pozná jedine a jedine tento priestor. Predstavme si ale, že náš hárok papiera, na ktorom žijeme a ktorý je naším vesmírom, je na okraji nejako vertikálne ohraničený. Trebárs hranou papiera, ktorá má svoju hrúbku, alebo akoukoľvek vertikálnou hranicou. Táto hranica pochádza z nadsystému, teda napríklad z priestoru trojrozmerného (štvorozmerného priestoročasu). Červ prilezie k onej hranici a ajhľa: NIČ NENÁJDE! Ani keby skúmal a meral akokoľvek, NIČ nenájde. On totiž ten ďalší rozmer nevie ani POCHOPIŤ, nie to ním vytvorenými prístrojmi nejako detekovať.
A teraz prichádza očakávané ALE. Červ na okraji hárku zistí, že je tam NIČ. A začne sa pýtať: Prečo je tam NIČ? A čo je to NIČ? Nikdy si nebude vedieť odpovedať na tieto otázky, pretože je dvojrozmerný a vertikálny rozmer pre neho NEEXISTUJE. Môže dokonca zostaviť množstvo matematických teórií, ktoré by toto NIČ vysvetľovali. Ale PRIAMYM experimentom to nie je schopný preukázať. ALE: Účinok tretieho rozmeru, jeho pôsobenie na neho vplyv má: Pozoroval NIČ!
„Moje kráľovstvo nie je z tohoto sveta." A odkiaľ teda? Odtiaľ, kam naša myseľ nie je schopná domyslieť...
Foto: (C) Tibor Javor http://fotky.sme.sk/fotograf/7406/commandcom
