Mal vtedy akoby dušu na dlani a učil, ako v stáročných textoch spoznať pravdu. Esenciálnu pravdu o tom, že človek nie je len materiálnou bytosťou. Pravdu o tom, že toto stvorenie je primárne duchovnej podstaty a stále má tomu prislúchajúce schopnosti na dosah. Len keby si svojou slepotou nezatváral dvere a nezaklincovával ich jednotlivými písmenkami Písma. Písmenkami, ktoré On dokázal čítať aj inak...
„Čo nám to tu hovorí? Veď je to jeden z nás, syn akéhosi tesára! Ako si to dovoľuje takto zneucťovať naše pravidlá a naše výklady!“, silnelo hučanie synagógy a zodvihla sa aj prvá ruka proti nemu. Nemali odvahu zohnúť sa pre kamene, veď bol predsalen jedným z nich, ale ako štvanú zver ho hnali na pokraj útesu.
Neviem, či by bol Majstrom v dnešnom sprofanovanom význame. Jedno však viem, zákony poznal dobre. Nielen tie písané, ale najmä tie, ktoré platia vo svete nemateriálnych síl. Tých síl, ktorými sa dá premeniť voda na víno, či uzdraviť chorý. Možnože aj tých síl, ktoré držia pokope atómy, či dávajú dráhy planétam. Tých síl, ktoré neskôr ľudia začali nazývať „pôsobenie Ducha...“ Vedel, že v spleti príčin a následkov je človeku neradno sa s nimi zahrávať a podrobiť ich záujmom vlastného ega. To konečne vedia aj Majstri dnešní, tí sprofanovaní, i tí, ktorých raz postavia na oltár.
V zlomku sekundy si spomenul, ako raz v hlbokej extáze odmietol tri krát pokušenie. Odmietol práve to, čo mu teraz mohlo zachrániť život. V mysli sa mu objavil obraz, ako skáče z hradieb... Nie, nesmie práve teraz.. Možno toto boli jeho myšlienky keď padajúc a potkýnajúc sa bol sácaný ku okraju priepasti...
A predsa: „Prešiel pomedzi nich a odišiel od nich...“ Viac o tom nevieme. Či ovládol mysle svojich prenasledovateľov, či vnútorným vypätím síl odhmotnil svoje fyzické telo, alebo vstúpil do prázdnoty nad priepasťou a ... Nevieme. Jedno však je jasné: Bol to zázrak. Zázrak v sebaobrane. A tie sa nepočítajú.
„V Nazarete žiaden zázrak neurobil“, hovorí oficiálna verzia.
foto: (C) Tibor Javor
