Zrazí sa opäť veda s vierou?

Mnoho špičkových vedcov sú úprimní a praktizujúci veriaci, povedzme kresťania, aby sme ostali na západnej pologuli. Na otázky, ako sa dokážu vysporiadať s dilemou veda-viera, obvykle odpovedajú tak, že to vlastne ani neriešia. Veda je jedna vec, viera druhá. Takto odpovedajú často aj tí, ktorí naháňajú častice tunelmi cyklotrónov, alebo sa snažia matematickými rovnicami popísať fungovanie vesmíru. V podstate je postoj veriacich vedcov pochopiteľný. Veda totiž skúma skúmateľnú matériu a na základe tohto poznania sa snaží racionálne sformulovať nové hypotézy, ktoré následne overuje. Vedec je v úlohe pozorovateľa. Nech však sú jeho matematické teórie hocijako košaté, experimentom dokáže priamo potvrdiť jedine to, čo dokáže človek vo svojom štvorrozmernom časopriestore svojimi v rovnakom v časopriestore fungujúcimi senzormi zachytiť. Všetko ostatné sú interpretácie zozbieraných údajov, ktoré do tej, či inej teórie pasujú, alebo nie.

Teórie často predpokladajú viac ako štvorrozmerný priestor. Taký priestor, ktorý človek nikdy na biologickej úrovni vnímať nedokáže. Tento priestor a deje prebiehajúce v ňom človeka presahuje, napriek tomu, že človek je jeho nedeliteľnou súčasťou.

Je zaujímavé, že viera už tisícročia sa v podstate zaoberá taktiež vecami človeka presahujúcimi. Ibaže sa ich nesnaží popísať matematickými rovnicami. Viera o veciach presahujúcich človeka hovorí, že ide o „boží priestor“, ktorý dokonale nikdy nedokážeme pochopiť, napriek tomu, že v tomto priestore „žijeme, hýbeme sa a sme“. Pavol tu hovoril priamo o Bohu.

Viacerí dnešní teológovia sa snažia odpútať od Boha antropomorfného a vrátiť tak veciam pravý význam. Antropomorfné chápanie prastarých archetypálnych symbolov a mechanistické doslovné vykladanie tisícročných metaforických textov narobilo už dosť nedorozumení. Problémom však je, že takáto teológia nie je pre každého. Človek je svojimi schopnosťami nastavený v priemere tak, že nejakú prijateľnú symboliku potrebuje. Preto je mu skôr pochopiteľný obraz „anjela“ ako kvantový model nukleárnej častice.

Veda ostatných období, podobne ako teológia zbavená barokovej terminológie, sa snažia teda novým spôsobom „nakuknúť“ za hranicu poznateľného, pričom jedným pomáhajú matematické konštrukty a druhým vnemy prichádzajúce z „hĺbky duše“, aby som predsa len použil aj nejaký „teminus technicus“. V podstate ide obidvom stranám o to isté: vysvetliť ako to „tam“ funguje a akú z tohto aspoň čiastkového poznania môžeme mať osoh.

Stret „štandardného modelu viery“ a „štandardného modelu vedy“ ale zákonite ožíva, keď sa jedni, či druhí snažia vysvetliť „podstatu bytia“. Tam nám totiž žiaden „štandardný model“ nepomôže.