Ako nás Jakub z kaše vytiahol. Fotoreportáž

Celkom som si užíval dlhú lesnú cestu, poriadne rozbitú od lesných mechanizmov, a tešil som sa, ako môj Freelander, prezývaný familiárne „Landík“, dokáže aj v štyridsiatke žehliť zamrznuté výmole na ktorých sa bratov Defender v späťáku kymácal ako plachetnica na oceáne. Posledný kilometrový úsek po okraji zamrznutého poľa a elegantným oblúkom som zabočil na známu rybársku čistinku pri jazere, slepom ramene Moravy. Chodievam tam striehnuť na bobry.

Čoskoro dorazil brat na „Defíku“ a ešte ani nevypol motor keď hovorí: „To bol nejaký ofroud? Veď som stále na cestnom prevode...“ Vraj si ide obehnúť jazero, kým si pofotím, a za hodinku bude späť. „Oukej“, vravím. „A keď chceš nejaký ofroud, tak choď po ceste tesne pri vode. Minule som to ledva prešiel na Nive...“ A vtedy sa začalo dobrodružstvo. Fanfáry na streche „Defíka“ zaspievali, vytunovaný päťvalec zapriadol, čosi zachrapčalo a ostalo ticho.

Ona tá bažina, prevŕtaná dierami po bobroch, čo tam kedysi žili, kým ich družstevníci nevyhnali rozšírením poľa, a zasypaná snehom, totiž vyzerala celkom nenápadne. Ako obyčajný kus úhoru. Dvojtonový Defender sa začal pomaly ponárať. Nepomohlo nič. Ani redukcia, ani závierka, ani samosvorný diferák. Bažina pohltila teréniak až po prahy dverí. A mal to byť príjemný nedeľný výlet.

Spolujazdec Paľo, bratov syn, vyliezol cez kapotu na strechu, aby zrekognoskoval celkovú situáciu. „Navijak“, vraví, „Vytiahneme to, má ťah štyri tony. „Obídi tou svojou limuzínou bažinu a postav sa predo mňa na pevnú zem. Lano dáme na guľu, a sme vonku raz-dva“, dodáva brat.

Lano je na guli, noha z celej sily na brzde, navijak vrčí a nič sa nedeje. Vlastne áno. Počuť akési rytmické drnčanie. Diagnóza je jasná: príliš vytočené lano sa odtrhlo z kotvenia na bubne navijaka. Koncovka skončila kdesi v bažine. Neopraviteľné.

Obieham bažinu na druhú stranu. Reku, skúsime to vytiahnuť „Landíkom“ dozadu. Kolesá sa však na ľahkom Freelanderi točia na mieste a Defender sa nepohol ani centimeter. Ba čo viac, ponára sa ešte hlbšie, ako horúci motor roztápa blato pod bruchom auta. Bude treba asi skočiť na družstvo pre traktor.

„Zavolám Kubovi,“  vraví brat. „Predvčerom sme boli v noci jazdiť na motokrosovej dráhe, je doma a asi opravuje ten nárazník, čo tam odtrhol. Hádam už bude hotový.“ Jakub naozaj mal už nárazník opravený, ale ani za svet nedokázal bez GPS súradníc nás nájsť. Ja totiž ani GPS nemám, lesy na Záhorí poznám od detstva. Po hodine čakania som sa mu vybral oproti do civilizácie. Jakubova Toyota sa na lesných cestách kývala menej a zvýšený podvozok s poriadnymi kolesami zodvihol náladu stroskotancov. Brata sme našli stáť na kapote ponárajúceho sa „Defíka“ ako si od motora hreje premočené nohy a počúva z kazety country „Já odcházím, já už se loučím“.

Výborne, Jakub má vpredu tiež štvortonový navijak. Po dvoch záberoch však praská aj jeho lano a vystrelivší hák len tesne minie zadné sklo Defendera.

Jakub je ale, okrem vynikajúceho fotografa, aj dobrodruh a tvrdý ofrouďák. Nevzdáva sa. Kdesi zozadu vyloví dvanásťtonovú „gurtňu“: „Dáme ju dvojmo, musí to vydržať. „Gurtňa" vydržala, ale nie vlečné oko na Toyote. Proste sa urvalo aj to, a „Defík“ sa znova nepohol ani o milimeter.

Prevlieka teda „gurtňu“ okolo pokazeného navijaka a spája ťažkou spojkou. Ešte podhustiť zadné gumy na Defenderi na minimum a nastáva posledný pokus. Toyota sa meter – dva rozbehne a rázom sa snaží zapadnutý Defender rozkmitať. Po pár minútach, keď sa podarí zosynchronizovať Toyotu s „Defíkom“, sa auto začína húpať. Ešte dva – tri silné rázy a Defender vyskakuje z bažiny ako rozzúrený diviak. Kubo ledva stíha rýchlo cúvnuť a brzdí hádam meter od brehu jazera. Nastáva jasot, potlesk a cieľové fotenie.

Tak a toto sú víťazi: Fotograf Jakub a ortopéd Peter. Ofroud si povolanie nevyberá.

A toto sú porazení: Bažina a Defender. A to mal byť príjemný nedeľný výlet.

A záver? Ešte jeden defekt po ceste domov.

Bažina sa nevzdala a odstrihla ventil zadného kolesa...