Nuda na pláži. Od šnorchlovania mám už zodraté spánky a tretí San Miguel si v tej horúčave nedám. Deti sa kdesi čvachcú a mňa žerú mrle pod slnečníkom. Namiesto po mladých babách hore bez ale pokukujem po obďaleč na piesku vytiahnutých pestrých člnoch. Teda vlastne plachetničkách s trupom dosť podobným väčšiemu surfu a s jedinou plachtou. No nevyzerajú priveľmi rekreačne, skôr športovo, a nikto sa zatiaľ neodvážil si ani jednu požičať. Fúkalo smerom ku brehu.
Prvý deň dovolenky si lodičky iba obzerám. Dosť som modelárčil, a tak si myslím, že teória plachtenia s RC modelom a s touto tri a pol metrovou plachetničkou musí byť zhodná. Oplachtenie jednoduché, ale rig precízny. A popruhy na zachytenie nôh pri silnejšom vetre dodávajú lodičke ten pravý adrenalínový nádych. Trup ploský, len kĺzať. Toto musí byť jednoduchšie ako na surfe, pomyslím si a idem si dať tretieho San Miguela.
Na druhý deň sa vietor zmiernil. Rozhodujem sa rýchlo. Dobre sa natrieť, tričko, slnečné okuliare pripevniť gumičkou okolo hlavy. „Experiences with sailing?“, pýta sa stručne atleticky vyzerajúca dievčina s vysielačkou a ďalekohľadom. „Yes, of course“, klamem. „OK, but you should try the boat first“, odpovedá so silným španielskym prízvukom. No, ide do tuhého. Plachtil som len kedysi dávno , a to som iba pod dozorom držal kormidlo. Odvážne teda chytím lodičku za ploskú špicu a na kolieskach ju pomaly posúvam do vody. Uvoľnená plachta sa trepoce v trocha silnejúcom vetre. Rýchlo si v duchu opakujem všetky pravidlá jachtárskeho kruhu, ktoré poznám z modelárčenia a surfu. Dostať plachetničku cez vlny dobiedzajúce na pláž mi dá chvíľu práce, ale čochvíľa v nej už sedím. A potom to ide akoby automaticky. Kýl dole, zabrať kormidlom, pritiahnuť hlavné liace a ostro do vetra od brehu. Dievčina na pláži mi intenzívne ukazuje, že chce konečne vidieť ten kruh. Takže vyostriť, potiahnuť kormidlo, rýchlo na druhý bok, nabrať znova vietor a pomaly popúšťať plachtu. Ani mi nepríde a plachta je v zadnom vetre znova prehodená, a tak ukončiť kruh je hračka. Dievčina na brehu dvíha palec hore a kýva na pozdrav.
Takže si tú lodičku vyskúšame. Po hodinovom tréningu zisťujem, že sa dá ovládať ešte jednoduchšie ako moje RC modely a že sa v čerstvom vetríku správa úplne predvídateľne. Iba ruky mám od lán zodraté, a tak vyťahujem plutvu a na zadný vietor sa veziem na vlne rovno na pláž. V poslednom momente dvíham kormidlo, povoľujem liace a suchou nohou vystupujem na vlhký piesok. Zálohu si beriem naspäť a dievčine nechávam 1200 pesos za hodinu jazdy. Nechce sa mi veriť, že to bolo také jednoduché.
V nasledujúci deň sa vietor točí a fúka od brehu. Priam ideálne na dlhé jazdy naprieč zálivom. Ďalej sa plachtiť nesmie. Na otvorené more sa okrem surferov aj tak nikto neodváži. Tu zisťujem prvý nedostatok tejto lodičky. Je tak ľahká, že sa vo vyšších vlnách pri bočnom vetre ťažko vyvažuje. Na hrebeni vlny, keď pekne zafúka sa človek musí vykloniť a v údolí, keď vlna zatieni vietor zasa rýchlo vrátiť do lode. Za chvíľu ma začínajú bolieť netrénované brušné svaly.
Moment nepozornosti a prásk! Padám po chrbte do vody, na mňa plachta. Kým sa ako tak spod nej vyhrabem, je lodička hore nohami, či vlastne hore kýlom. Prichytím sa prevráteného trupu a vydychujem. Takú hanbu si ale nespravím. Loď musím otočiť sám. Našťastie som mal v bočnom vetre plutvu zaistenú, a tak teraz trčí dohora. Dúfam, že sa liace niekde nezamotali, lebo pod čln sa mi potápať nechce, a keď nie je plachta voľná, tak loď neobrátim. Trocha mi to pripomína štart na surfe. Zachytiť sa rukami konca plutvy, nohy oprieť o okraj lode a pomaly, pomaličky otáčať loď na bok. Ale nesmiem zastať, lebo loďka má tendenciu sa znova otočiť sťažňom dole. Teraz zase naopak. Nohami tlačiť plutvu do vody a rukami sa vzpierať o okraj. Chvalabohu za pár sekúnd vydychujem na dne člna pod trepotajúcou sa plachtou.
Keď v loďke poupratujem, za šnúru vytiahnem vypadnuté kormidlo a znovu ho nasadím a dotiahnem trim plachty a rahna zistím z hrôzou, že za ten čas som takmer vydriftoval von zo zátoky a že vlny sú čoraz vyššie. A vietor fúka od brehu. To sa namakám. Ale teším sa, že som to zvládol, a to hneď na prvý pokus. Taktiež sa teším na križovanie ku brehu, lebo Topper je ostro na vietor krásne rýchly.
Pred treťou plavbou som sa pevne rozhodol, že si musím nacvičiť aj manévre vo vyšších vlnách. Už viem, že sa musím v údolí medzi vlnami včas vrátiť, a tak to usilovne skúšam. Tá malá beštia ma ale tentoraz vyhodí rovno do plachty. Nádherne ma vymrštila cez celú širku lode, keď som príliš skoro prestal vyvažovať. Neviem, či od nej nechcem v tých vlnách príliš veľa. Alebo od seba.
Vietor dnes fúka ku brehu, a tak unavený sa rozhodnem na zadný vietor sa pomaly vrátiť. Vykloniť plachtu, plutvu hore a chytiť nejakú vlnu. Čln sa pekne rozbieha a pena pod provou prezrádza, že začína vlnu predbiehať. Potom sa vyškriabe na ďalšiu a potom na ďalšiu. Vietor sa však bližšie ku brehu trocha točí a zdá sa aj silnie, ako je stláčaný úbočiami do zátoky. Musím prehodiť, lebo ma to nesie nebezpečne blízko ku skalnatému pobrežiu. Halzu som však v takom vetre nikdy nerobil.
A potom to ide bleskovo. Rahno sa prešmykne, naberie vietor, niečo praskne a loď ma vyhodí ako splašený kôň zadkom cez celú jej dĺžku dopredu. Praštím sa predlaktím o rahno a kormidlo ma buchne do kolena. Ešteže mám plávaciu vestu, lebo keď sa vymotávam z uvoľnených liací ledva lapám po dychu.
Loď sa dá obrátiť ľahko, ale potom zisťujem, že na breh nedoplachtím. Prasklo totiž lanko pridržiavajúce rahno vo vodorovnej polohe, tuším sa mu hovorí vang. Nie, nejde to. Vietor dvíha rahno dohora a loď sa v čerstvom zadobočnom vetre potáca ako opitá. Netrvá však dlho a je tu oranžový Zodiak. „Any problems?“ pýta sa atlétka. „Yes“ odpovedám a spod spustenej plachty jej podávam prasknuté tiahlo. „Oooo K, wait a minute“, odhrčí na motoráku.
Tak teda sedím na plachte a pozorujem, ako sa blíži skalnatý zráz. Bližšie pri brehu vietor našťastie slabne, a tak tých desať minút ubehne v pokojnom kolísaní na asi jeden a pol metrových vlnách. Zodiak svižným oblúkom prirazí k Topperu a jeho kapitánka dvomi pohybmi nasadí nové lanko pod rahno. „You have half hour bonus. For the broken part“, s úsmevom pridáva plyn až ma len tak ošplechne. To snáď nie je možné. Ja im tu ničím loď a oni mi dávajú za to bonus. Cha, cha, Španieli!
Plavba na pláž prebehne bez problémov, a tak opätovne s vetrom v chrbte môžem zopakovať ten kúsok s pristávaním na vlne. Kolená sa však trasú a hrdlo si žiada aspoň dva San Miguely. Alebo lepšie hneď tri. Dúfam, že bez ďalekohľadu rodina moje útrapy nevidela. Tri pivá a polhodinové meškanie kompenzujem náručou nanukov, ktoré prinesiem na deku. Na ďalší deň si však dávam pauzu. Z bezpečnostných dôvodov.
Dva týždne na pláži ubehli ako voda a mne narástli od liací mozole na dlaniach. Topper je úžasná lodička. Ostro na vietor kĺže ako surf. Ale je to malá beštia.
foto: (C) toppersailphuket.com
