Tento nešťastný omyl som si uvedomil až keď som sedel v taxíku, a nemal som ani najmenšie tušenie či ideme aspoň správnym smerom k mestu. Keby sa pán taxikár rozhodol podarovať ma nejakým chlapcom s britvami a ledlampami, bolo veľmi málo čo by som mohol proti tomu urobiť. Našťastie ma pekne vyložil uprostred Belému, najväčšieho mesta v estuári Amazonky a hlavného mesta štátu Pará.
Belém bol omnoho zaujímavejší ako Manaus, čo samozrejme nebol takmer žiaden problém. Najzaujímavejšie na celom Beléme bolo nábrežie. Na nábreží boli všetky zaujímavé veci: trh zvaný Ver-o-Peso, pevnosť de Presépio s múzeom, park či koláčiky Pasteis de Belém, ktoré sú ale nie veľmi podarenou replikou svojmu originálu z Portugalska.
Na spomínanom trhu sa dá kúpiť takmer vš etko čo si človek predstaví pod slovom exotické: od sušených plodov, ryby, para orechy, polievku tacaca po ktorej vám znecitlivejú ústa, rôzne šamanské potreby alebo aj biohipsterčinu Acai. Tie orechy para sú veľmi zaujímavé oriešky: kvôli ich zložitému systému rozmnožovania, ku ktorému potrebujú špecifické druhy hmyzu a ktoré zasa potrebujú špecifické kvety na produkciu vlastných feromónov bez ktorých sa tento hmyz nevie páriť, je ich veľmi zložité pestovať na plantážach - a teda (takmer) všetky paraorechy v obehu pochádzajú z pôvodných pralesných obrov. Semiačka pomáha rozširovať zvieratko zvané agouti, ktoré vie nájsť v ako kameň tvrdej škrupinke slabé miestečko a otvoriť ho. Keďže ale agouti je tvor zábudlivý, stane sa, že zabudne kam si oriešok skryl a z voilá! nový paraorech. Romanti cké, že? Toto ich problematické rozmnožovanie však pôsobí zároveň i ako ochrana: v Brazílii je zakázané vyťať paraorech. Taktiež keďže je každý orech jedinečný a dobre chránený svojou pevnou škrupinkou, otvárajú ich ručne veľkými nožmi tetušky na ulici. Alebo aj zubami, ako sa ma snažili naučiť policajti keď ma videli bezradného maturovať s nožom nad mojím prvým orechom, ale to jedine ak nenávidíte svoj chrup. Takže keď najbližšie budete vidieť paraorechy vo svojom obľúbenom supermarkete, neváhajte a kupujte: jednak budete mať skutočnú pralesnú lahôdku, a dvak pomôžete dobrej veci - ako zdroj príjmu si domáci budú strom hýčkať.
Bol som sa pozrieť na ostrov Cotijuba, ktorý je akousi oázou od upoteného Belému. Po hodinke plavby som si vzal motorikšu, a nechal som sa odviezť na pláž. Riečnu pláž. Je to naozaj zaujímavý pocit, keď sa pozeráte na vodu tak obrovskú, že vnímate iba breh na ktorom stojíte, a pritom vidíte ako si tá rieka tečie.
A, aby som nezabudol. V Brazílii som mal šťastie na indivíduá pod vplyvom drog, a tak aj tu - cestou cez trh Ver-o-Peso šiel proti mne chlapík vychrtlý ako indický jogín, špinavý, s prázdnym pohľadom, bosý, len v slipoch, a v nich mal - tehlu. Normálnu celú pálenú tehlu. Neviem ako mu to držalo, ale prisahám, naozaj tam mal tehlu.
