Hneď po vstupe si treba zaobstarať pečiatku do pasu, a pre tú z Leticie sme si boli na letisku, pred ktorým stojí socha miestneho maníka Kapaxa.
Hlavná ulica v Leticii
Kapax sa kedysi rozhodol ísť do lesa a žiť tam v súlade s prírodou, a keďže väčšina ľudí z pralesa práveže dobrovoľne uteká, stal sa takým známym kolumbijským Tarzanom. Podotýkam, že seňor Kapax ešte stále žije, keď sme si triasli rukami bolo jasné že sa teší dobrému zdraviu a sprevádza turistov ubytovaných v luxuse hotela Decameron po svojom niekdajšom habitate.
Socha Kapaxa pred letiskom....
....a seňor Kapax osobne.
Pobyt v Leticii sa niesol v znamení dengue. Ja som sa dal úplne do poriadku, ale Andresovi sa stav výrazne zhoršil. Každý deň chodil do nemocnice na pár hodín, kde mu robili všetky možné aj nemožné vyšetrenia a stery a kultivácie a odbery, ale aj tak mu ani po niekoľkých dňoch neprišli na to, čo mu je. Keďže mu už bolo zle pridlho, nechcel to už viac siliť, a rozhodol sa Andres pod tlakom reality nepokračovať v ceste. V Leticii sme si teda povedali posledné zbohom, a odtiaľ som putoval po stopách Francisca de Orellanu sám a sám som plnil Andresov sen.
Dodržiavať pitný režim, nechať sa celý deň obskakovať a váľať sa v posteli - proste ideálna dovolenka.
Posledné zbohom
Ráno som si vzal mototaxík, aby ma preveizol z Leticie cez čiaru do Tabatingy, a tam som sa postavil do dlhej rady ľudí, ktorí čakali na nástup do lode. Treba uznať, že lodička už na prvý pohľad bola úplne iná ako loď peruánskych hrôz: klimatizovaná jedáleň s erárnymi príbormi a taniermi, tečúca voda ani trošku nesmrdela a mala dokonca farbu vody(teda nemala žiadnu inú farbu), neboli tam zvieratá a hlavne žiadne banány. Brazílci boli kultivovanejší už na prvý pohľad a k prírode sa chovali úctivejšie, napríklad odpadky nehádzali vôbec do vody.
Na tomto mieste sa najväčší producent kokaínu (Peru) na významnej vodnej ceste stretal s jeho údajne najväčším konzumentom (Brazíliou) a podľa toho vyzerali aj vstupné kontroly. Protidrogová jednotka so psami, špeciálni policajti a samozrejme nechýbali ani vojaci, tí všetci dozerali na to, aby čo najviac sťažili obyčajným cestujúcim nalodenie: pán policajt mi vyložil všetky veci z ruksaku, a bol spokojný až keď -špajdlou presondoval moju hygienickú taštičku. Následne ma poslal k vojakovi, ktorý mal zrejme zabezpečiť, aby som si na loď nepriniesol nejaký peruánsky tank, a ten si ma pekne nechal rozkročiť a prešacoval ma od hlavy po päty. Keď ma držal doslova za gule, úplne úprimne sa ma spýtal: “Ste v Brazílii prvýkrát? Páči sa vám tu?” Som mu teda povedal že až tak veľmi sa mi tu zatiaľ nepáči, z čoho evidentne zosmutnel a pustil ma na palubu.
Jedlo pre posádku a cestujúcich
Len ujovi doktorovi na bábike ukážem, kde sa ma dotýkal ten ujo vpravo.
Na lodi sme sa opäť stretli zmeska národov: Rus, ako vystrihnutý z filmu o ruskej mafii, dvaja Nemci, Ind, dvaja českí dôchodcovia a dokonca Slovenka. Po toľkých týždňoch som si teda konečne mohol pokecať po slovensky, a popri tom hľadieť človeku do očí, ale nakoniec som aj tak najviac času trávil s Nemcami. Rodoľubovia odpustia. Takto sme smerovali z Tabatingy do 4 dni vzdialeného Manausu.
Takouto lodičkou sme išli aj my
A na záver tradičný zverinec, tentoraz z Leticie:
