Na druhý deň sme skoro ráno vyplávali. Zo začiatku bolo ľudí tak zo dvadsať , ale postupne sa to plnilo a ku koncu plavby bola plná až lancha praskala. Naša loď bola primárne dedikovaná na transport banánov, ľudia boli viacmenejplatiaci vedľajší tovar, a tak to aj vyzeralo – každú chvíľu sme niekde stáli, aby sme naložili banány. Banány, ďalšie banány, viac banánov, ešte banány, toľko banánov, koľko sa napchalo do brucha tejto lode, sa nemohlo zjesť na Slovensku za celých 40rokov budovania svetlejších zajtrajškov.
Cabo Pantoja - naša lancha peklom
Banány
Banány
Banány
Banány
Tá loď, to bolo niečo hrozné: ľudia ležali apaticky v hamakách, zvyšky jedla a otrusinky im padali rovno na telá alebo pod nich, hamaky krížom-krážom jedna cez druhú bez úcty k životnému priestoru okolia,ženy kojili svoje ušmatlané deti priamo pred všetkými cestujúcimi.všade po zemi odpadky, nikto sa ani neunúval udržiavať poriadok – maximum bolo, že niekto v záchvate čistotnosti hodil svoje smeti do rieky.
Pomocné plavidlo, z ktorého si cestujúci urobili pohyblivú skládku
Takto sme žili na hornej palube
Spolutuláci z Chile.
Loď mala 3 podlažia: najspodnejšie na tovar, zvieratá a posádku, druhá klaustrofobická paluba pre ľudí so sprchami(fuj) kde tiekla ako zlá káva hnedá riečna voda, kuchyňou(fuj fuj fuj) a toaletami(1000x fuj), a nakoniec horná paluba, ktorá bola otvorená a tam sme spali aj my s Andresom a pár ďalšími ľudmi z Európy a Chile. Tá druhá paluba vyzerala úplne zúfalo, keďže som tam chodil raz denne kvôli "sprchám", som mal pocit že som sa ocitol v Dárfúrskom utečeneckom tábore. Jedna teta tam mala v takom vedierku od natieračskej farby pečeného pásavca: po 2 tropické dni si z neho spolu s muchami a iným hmyzom, len tak, pre chuť, uždibovala, a potom ho dala do igelitového sáčku a pokračovala v uždibovaní. Hnus nehorázny.
Podmienky na druhej palube.
Ten kúsok žltého čohosi v červenom vedre pásavec. Mňamki.
Úžas z množstva banánov a hnusu však prekonala jedna omnoho smutnejšia skutočnosť: správanie sa miestnych ku zvieratám. Sliepky, hlúpe ale predsalen živé, boli v maličkých bedniach celé dni na slnku alebo v spomínaných tropických lejakoch; kohúty priviazané špagátom o zábradlie schválne tak, aby jednu nohu mali vždy neprirodzene zdvihnutú a teda sa nemohli biť; prasatá pri brutálnych presunoch na loď za nervydrasajuceho kvikotu ťahali po zemi ako vrecia zemiakov, až upadali do bezvedomia. Kravy nedostávali od druhého dňa žrať, lebo posádka zistila, že keď krava príjma potravu, produkuje odpad a ten treba upratať aby banány nezačali hniť: teda nekŕmením koncepčne vyriešili príčinu, a tak predišli prácnym následkom. +1 páčik za pragmatické rozmýšľanie. Najkomickejšie bolo naložené s korytnačkou: proste jej urobili do panciera dieru a touto dierou ju priviazali špagátom o zábradlie vedľa sliepok.
zaZIPované korytnačky
Tá čistota.
Prasiatko za moment odpadlo. Škoda(našťastie?), že ten kvikot sa nedá fotografiou zachytiť.
Kravy ako z faraónovho sna
Táto smutná zoozmeska, komáre, nuda, príšerné jedlo(ku koncu sme s Andresom kradli banány a kupovali ovocie od tetušiek na lodi za európske ceny), hlad(ja som schudol za čas v Amazónii 6kilogramov), tropické teplo, pravidelné ošiaľujúce lejaky a ľudia, čo sa chovali horšie ako spolucestujúce prasatá, urobili z celej cesty peklo. Z Pantojy na ekvádorských hraniciach do mesta Iquítos v srdci peruánskej Amazónie to trvalo 5 a pol dňa, a môžem bezpečne povedať, že to bolo najhorších súvislých 5 dní môjho doterajšieho života.
Naša partia
Jedna z osád po ceste
Divný Dán, čo išiel do peruánskeho pralesa učiť capoeiru.
Deti.
Aj keď sme prežili túto lodnú mizériu, naše muky neskončili. Od druhého dňa na lodi som sa navyše cítil dosť mizerne, bolesť hlavy, sopel ako švihadlo, a Andresovi tieto stavy začali na štvrtý deň. Pre istotu sme išli v Iquítos do nemocnice, kde nám najsexi lekárka v okruhu určite aspoň 1000km oznámila diagnózu: horúčka dengue. Môj prvý nápad bola kúra cuba libre post coitum, ale sme nakoniec dostali paralen:-) Na dengue sa síce dá zomrieť, ale v mojom prípade to bolo niečo ako chrípka - nič príjemné, ale ani neznesiteľné. Ono to kvôli tomu tropickému názvu však znie omnoho viac cool.
Iquítos
Je všeobecne známe, že čokoľvek, čo čoilen trošku zaváňa západnou kultúrou (aj keď to prišlo z východu, trebársTaliansko), napríklad cestoviny alebo hamburger, je v latinskoamerických krajinách nepredstaviteľne drahšie a výrazne horšie. A práve tu uprostred amazonskej džungle, na mieste kde by som to čakal najmenej, som zažil veľmi príjemný gastronomický zážitok: pizza zaiste najlepšejšia, najdokonalejšia a najchrumkavejšia na celom celučičkom svete. Ktovie, či to bolo kvôli tej dengue alebo tomu hladu, ale tá pizza - to bola pečená rozprávka. A hľa, tu, rovno uprostred zeleného pekla. Len bolo treba dúfať, že miestny pizzaiolo nenakupoval na trhu. Viď obrázky nižšie.
Rôzne šamanské pomôcky
U seňora mäsiara
Okrem pizze a zdravotnej starostlivosti je Iquítos ospalé, upotené a údajne najväčšie mesto na svete, kam sa nedá dôjsť po suchej zemi. Tí, čo čítajú Celestínske proroctvá - sorko za spoiler.
Amazónia
....a zvířátko na záver:)
Na ďalší deň sme už mali kúpené lístky na loď do kolumbijskej Leticie, kde sme sa rozhodli po skúsenostiach z Peruánskej lode si radšej priplatiť 2násobok ceny za rýchlosť, ako stráviť opäť 3dni na transportnej lodi. Hasta en Colombia hermosa.
