Zdá sa, že sa nám na Slovensku darí čoraz lepšie. Nechcem rozoberať našu situáciu v hospodárskej, makro- či mikroekonomickej, politickej, či inej oblasti... rozmýšľam nad dôsledkami nášho vzostupu. Každý si začína chrániť svoj ťažko zaslúžený minisvet a učí sa uplatňovať „sebaobranný existencializmus“. Mám na mysli stratu nášho OBČIANSKEHO či ĽUDSKÉHO záujmu o okolie, empatie, solidarity k ostatným, a vôbec záujmu o okolitý svet. Žiaľ, platí to pre jednotlivcov, aj pre celý štát a jeho predstaviteľov. Stávame sa málo všímaví, opatrní. Slovensko – tak ako sa dostáva do „lepšieho svetla, i sveta“, si nevšíma, alebo nechce všímať veci a udalosti, ktoré sa nás zdanlivo síce bezprostredne nedotýkajú, ale niekedy v skutočnosti ovplyvňujú čosi viac – celé ľudstvo.
Sebaobranný mechanizmus, ktorému sme sa začali učiť - „nezastaň sa niekoho, lebo môžu ublížiť tebe“, „nehas, čo ťa nepáli“, uplatňujeme všade – od škôlky až po najvyššiu politiku – a veru, vždy je čo stratiť. Takéto uvažovanie ide ale proti nám všetkým, a mali by sme ho čo najskôr zmeniť. Zamyslieť by sme sa mali všetci. A nielen obyčajní ľudia...
Slovenská zahraničná politika po vstupe našej krajiny do EÚ a NATO tiež potrebuje zmenu, alebo lepšie povedané, jasnejší a zásadnejší ráz. Nemôžeme len čakať, ako zareagujú naši partneri, v prvom rade musíme vedieť prejaviť naše postoje – jasne a včas. Nazdávam sa, že výhovorka, že sme malý štát a diplomacia je javiskom pre mocnejších, v dnešnom svete neobstojí. Každý z nás môže prispieť niečím výnimočným – či je malý, či veľký, či je sám, či organizovaný. Čo asi najväčšmi škodí, je ničnerobenie a vyčkávanie v duchu „laissez – faire“. Balansovanie medzi našimi postojmi člena opatrnej a kompromisy vyznávajúcej EÚ, člena radikálnejšej a proreformnej NATO, naším veľmi dobre rozbehnutým a udržiavaným partnerstvom s USA, a medzi (veľmi opatrným) diplomatickým postojom k Rusku a najmä k otázkam o postsovietskych republikách, nám na kredite a snahe o modernej zahraničnej politike nepridáva. Slovenská zahraničná politika sa v blízkej budúcnosti chce orientovať na podporu demokratických zmien v juhovýchodnej Európe a Západnom Balkáne. Táto profilácia je samozrejmým a správnym riešením, už len kvôli našim skúsenostiam z minulosti, pochopeniu problémov a tiež podpore našich zahraničných partnerov. Čo ale treba vyriešiť, nie je len otázka cieľov, ale predovšetkým rýchlosti našich reakcií na udalosti v týchto krajinách.
Nedávne udalosti súvisiace s novou ruskou „ropnou“ politikou, ako aj možnými politickými zmenami v stredoázijských republikách a Bielorusku, dlhoročné zasahovanie Ruska do situácie v čiernomorskej oblasti – v Moldavsku a v samostatných kaukazských republikách – to sú podnety, na ktoré je potrebné reagovať aspoň tak rýchlo a so záujmom ako to robia naši poľskí a pobaltskí priatelia. Ak treba vyjadriť podporu demokratickým silám v oblastiach nášho záujmu, tak čakať nemôžeme – na našu podporu čakajú ľudia, ktorí bojujú každý deň – a ich každodenným susedom je beznádej a totalita (niečo, čo si možno ešte mnohí pamätáme?!).
Kaukaz je časťou nášho sveta, ktorá je pre bežných Európanov síce geograficky „na okraji“, no pre Európu nesmierne dôležitá najmä v blízkej budúcnosti s prihliadnutím na potrebu diverzifikácie zdrojov energií ale aj z hľadiska strategických bezpečnostných záujmov. Svet, ktorý je Ruskom stále považovaný za sféru jeho vplyvu (nebola aj Ukrajina?), svet, ktorý sme aj my zaradili ako oblasť, ktorá je zmrazená a nebezpečná - tak ako konflikty v nej.
V Zakaukazsku, na území Gruzínska, sa vo vzájomnej vzdialenosti sotva 150 km nachádzajú dve územia s vyše štrnásť rokov trvajúcimi konfliktami. Nikým neuznané separatistické „republiky“ Abcházska i Južného Osetska, ktoré po občianskych vojnách v 90-ych rokoch odštiepili od Gruzínska, odmietajú politické a nenásilné snahy reformného a prodemokraticky orientovaného Gruzínska o mierové riešenie situácie a poskytnutie širokej autonómie v rámci spoločného štátu.
Ruská federácia, využívajúc svoj vplyv v medzinárodných organizáciách, ako napr. BR OSN a OBSE, ako jedna zo strán zúčastnených v „mierotvorných“ vojenských jednotkách rozmiestnených v konfliktných zónach, nijakým spôsobom nenapomáha riešeniu. Práve naopak, udržiavanie konfliktov ako možných zdrojov napätia umožňuje Rusku zachovať si svoj vplyv v strategickom kaukazskom regióne. Gruzínsko sa za pomoci USA a NATO snaží ruskú vojenskú prítomnosť eliminovať – ale napriek dosiahnutým dohodám o odsune ruských vojsk a zrušení ruských vojenských základní na území Gruzínska, si Rusko (aj vďaka nevšímavosti či vypočítavosti iných štátov, najmä EÚ) udržiava svoj vplyv v regióne práve prítomnosťou svojich vojakov v „mierových zboroch“.
V minulom roku sa v Abcházsku konali voľby, ktoré celý svet okrem Ruska označil za nelegitímne, lebo sa ich nemohli zúčastniť desaťtisíce vysídlených abcházskych utečencov, žijúcich od čias konfliktov v Gruzínsku. Samozvané vlády oboch „republík“ sú politicky, vojensky a hospodársky podporované Ruskom. Ruská federácia dokonca občanom separatistických regiónov udeľuje občianstvo, a za dobu desiatich rokov získala ruské občianstvo väčšina obyvateľov týchto oblastí.
Po skomplikovaní vzťahov medzi Tbilisi a Moskvou po nedávnej januárovej energetickej kríze v oblasti, z ktorej gruzínski predstavitelia vinia sily podporované Moskvou a po najnovších zjavne opodstatnených gruzínskych vyhláseniach o „nepotrebnosti“ ruských síl v spoločných mierových jednotkách v Osetsku, sa ruskí predstavitelia začiatkom februára vyjadrili, že zaručia ochranu práv ruských občanov v Južnom Osetsku. Aký spôsob Rusko použije, je otázne a takéto varovania sú hodné pozornosti...
Gruzínski najvyšší predstavitelia žiadajú od demokratického sveta podporu svojich oprávnených postojov a dosiahnutie územnej integrity, v rámci dohodnutých medzinárodných zmlúv a skutočného a aktívneho využitia nástrojov medzinárodných síl. Toto úsilie sa zintenzívnilo po roku 2005 nástupom nového prozápadne orientovaného vedenia na čele s mladým charizmatickým prezidentom Micheilom Saakašvilim.
Po dlhodobom „regionálnom“ riešení problému, snaha o internacionalizáciu riešenia separatistických konfliktov by mohla byť odmenená úspechom. Na parkete diplomacie zatiaľ vyhráva Rusko – ktoré za pomoci vetovania rozhodnutí na medzinárodných fórach ale aj nedodržiavania medzinárodných dohôd má za cieľ udržať svoj vplyv v oblasti, ktorá pre Európu predstavuje novú strategickú cestu k stredoázijskému plynu a rope. Rusko, ktoré obzvlášť nedemokratickými spôsobmi rieši separatistické konflikty na svojom území v neďalekých oblastiach Severného Osetska, Čečenska, Dagestanu či Ingušetska.
Potrebné sú teda nielen diplomatické riešenia, ale aj priame a jednoznačné stanoviská a podpora gruzínskych iniciatív. Aké sú ale reakcie? Zaujme Európa stanoviská, ktoré naozaj pomôžu riešeniu problémov a dajú odpoveď na otázku: „Komu patrí gruzínske Abcházsko a Južné Osetsko?“
Ostane Gruzínsko, líder demokratických reforiem v oblasti, osamotené? Nestojí nám za to alebo nemáme čas, odvahu alebo vôľu, odsúdiť protizákonné porušovanie územnej integrity a sústavné zasahovanie do vnútorných záležitostí Gruzínska, štátu tak malého ako je aj naše Slovensko?
Je čas, aby sa slovenská zahraničná politika stala svižnejšou a prejavila sa na viacerých poliach - inak nás udalosti predbehnú. A náš cieľ stať sa významných faktorom a partnerom stabilizácie v oblasti rozširujúcej sa Európy, sa môže stratiť v hmle našej nerozhodnosti, opatrnosti a vyčkávania.
Ak totiž nepodporíme zápas o dobro a dobrú vec, môže sa stať, že dobro z nášho sveta vymizne...
