Koncert začal dosť skoro. Už o ôsmej začala v Malom Babylone hrať slovenská predkapela Noisecut. Samotný Malý Babylon (bol som tam prvý krát) je fakt dosť malý, ale zase nebolo to tam preplnené, takže to sa dalo. Čo ale fakt chýbalo, bolo pódium. Kapela hrala na takej istej úrovni ako stálo publikum. Jasne, malo to také svoje „garážové“ čaro, aj Flunku sa celkom páčilo ako okolo nich všetci stáli, ale pokiaľ ste neboli v prvom rade, tak ste vôbec nič nevideli. No dobre, hudba: Noisecut mňa osobne ničím neprekvapil, ale na druhej strane ani nevyrušil. Akustické nástroje šlahnuté elektronikou + ženský vokál, zahrané v takom strednom zemitom tempe. Možno niečo ako Veneer, aj keď ten sa mi páči určite viacej. A mali trochu blbý zvuk, strašne hlučné bicie a gitara, ktorá miestami vydávala celkom zaujímavé zvuky takmer nepočuteľná.No a hneď o deviatej nastúpili Flunk. Strašne zlatá speváčka, gitarista, bubeník a dj/vokalista (dj skôr púšťal sample z ich štúdiových nahrávok, ale z gramcov). Perfektné intro s atmosférickými klávesmi, perfektný zvuk bicích a k tomu nareeverbobaná gitara, paráda. Keď sa pridala speváčka (ktorá mimochodom spievala úžasne čisto, ale pritom z toho bolo cítiť takú hĺbku jej osobnosti, nebolo to len dokonale sterilné spievanie), začali hrať svoje klasické songy. Dalo by sa to prirovnať k Zero 7, taký príjemný chilloutík s chytľavými ale pritom nie celkom štandardnými melódiami. No na začiatku to vyzeralo dobre, lenže asi po tretej pesničke som si uvedomil, že tam veľmi chýba basová linka. Keď nie basa, mohol dj aspoň pustiť „niečo“ čo by znelo basovo a aspoň trochu korešpondovalo z melódiou. Lebo potom to skoro vždy vyzeralo asi tak, že spev, bicie a gitara. A potom akokoľvek môže byť ten song dobrý, a dobre zaspievaný/zahraný, nie je to proste ono a počase začne aj nudiť. Bola to naozaj škoda, lebo tam bol veľmi veľký potenciál. Zahrali asi tri songy len čisto spev + gitara, dali aj jednu coververziu od Depeche Mode (All I want to... niečo..tiež len spev a gitara), ktorú zahrali štýlom „krčmová odrhovačka“, bolo to aspoň trochu veselé. No a nakoniec som sa dočkal aj ja, basovozávislý, keď hrali Blue Monday, dj pustil okrem samplu španielky zo štúdiovej verzie aj sampel basy, no a hneď to malo gule. Nieže by som potreboval mať všade basu, ale išlo aj o to, že keď hrá melódiu len jeden nástroj (tých samplov tam bolo fakt minimum), ten zvuk je taký chudokrvný, oveľa skôr pesničky splývajú. Takto pesnička perfektne vynikla, zvuk bol oveľa bohatší a aspoň pre mňa to bol hneď väčší zážitok. Diváci si vytlieskali ešte dva prídavky a okolo desiatej bolo po všetkom. No škoda, mali naviac. Najbližšie nás neminie skvelý Wilsonic weekend a budúci týždeň Depeche Mode a Massive Attack. Tak zatial.
