Január je pre všetkých vysokoškolákov krízové obdobie. Pre tých „lepších“ a pracujúcich študentov ako ja, je to ešte horšie. Žiadne hýrenie, len robota a učenie. Aj pre to som už od silvestra upieral myseľ na 1. február.
Konečne deň D. Cestou do Viedne som sa dozvedel, že predkapelou budú namiesto náhradníkov The Coral náhradníci náhradníkov Yeti, nová banda basáka ex-Libertines. Vo Viedni sme sa trochu pomotali po Gasometer city (taký veľký shopping park) a pred halou sme sa pozdravili s ďalšími Slovákmi a Čechmi, ktorých tam bolo viac než dosť. Predkapela Yeti bola dosť o ničom. Taká ďalšia kópia Beatles. No a konečne Oasis. Boli sme dosť vpredu, takže ľudia okolo boli neznesiteľní. Najmä tým Angličanom by som zakázal chodiť na koncerty mimo UK, proste zvieratá. Z každej strany lietali nejaké pivá, jedna babena hneď pri mne hodila šablu, no čo vám poviem, pár minút pred koncertom to nevyzeralo na životný zážitok...
Ale hneď ako zhasli svetlá s ozvala sa Fuckin´ in the Bushes (ktorú neviem ako a prečo používali v Big Brother – fuj!!!) všetok hnev pominul. Došli Gallaghers and Company a hneď spustili Turn up the Sun. Liam mal také trochu smiešne sako, ale tipujem, že na druhý deň si podobné kúpilo asi 100 Viedenčanov. Okrem toho saka mal minerálku (nie pivo) čo bolo dobrou predzvesťou kvalitného spevu. A tak aj bolo. Noel mi prišiel taký trochu unavený, takže sa až tak neprejavoval. Ostatní štyria (Gem, Andy Bell, Ringo Jr. a Ježiš) boli ako vždy, proste hrali. Setlist bol taký istý ako na celom turné, Wonderwall a Live Forever zahrali trochu pomalšie, inokedy songy hrajú skôr rýchlejšie ako sú na albume. Z nových vecí strašne vypálili Liamovu Guess God Think I m Abel, keď spieval ten záver, išiel mráz po chrbte. Naozaj Liam spieval s neskutočným nasadením a so skvelým drive-om. A okrem toho bol fakt v pohode. Tlieskal bratovi keď dal nejaké sólo, inokedy býva arogantný a robí strašnú formu (to aj teraz ale tak zdravo), ostal kľudný aj keď mu nejaký idiot hodil pohár s pivom do hlavy. Príjemne ma prekvapil. Okrem neho celá kapela šlapala tak, ako má. Trochu bol blbý zvuk – klávesy a Noelovu gitaru som počul dosť slabo a tiež celková hlasitosť mohla byť trochu vyššia. Ale inak samé pecky – Ciggs and Alcohol, Morning Glory, Rock n Roll Star, Champagne Supernova (pre mňa highlight celého večera), trochu nezvyčajne klasika Masterplan, ktorú predtým nehrávali na koncertoch, ďalej moja srdcovka Acquiesce a dosť nových (akurát The Importance Of Being Iddle Noel nejako nevládal vyspievať, sa mi zdalo). Skvele u publika zaberalo Dont Look Back In Anger, no a na úplný záver My Generation od The Who. Úžasné, skvelé, neuveriteľné, môžem sa ísť ďalej učiť.
