Niežeby som týchto amerických komunistov (znie to divne) nemal rád, naopak ja tie ich pecky priam zbožňujem (najradšej mám People of the Sun, Born as Ghost, Township Rebellion a ešte War Within a Breath). Len ma napadlo, že vlastne vydali tri neopakovateľné albumy (Renegades nepočítam, aj keď aj ten je ok, ale predsa to nie je štandardný album) a skončili vpodstate na vrchole. Nijaká iná známa kapela sa nepriblížila k tomu osobitému štýlu čo razili RATM. Aj keď kombinácie hip-hopu, crossoveru, hard rocku a možno funku nie sú až takou raritou (v rýchlosti ma napadnú napr. Limp Bizkit, ktorý sa tiež snažia rapovať do naboostrovaných gitár), ale sound Morellovej gitary, agresívnu rytmiku Commerforda a Wilka, a samozrejme štekot De la Rochu nezotrie nejaký trtko v šiltovke (trochu subjektivity). Okrem hudobnej stránky však bol dôležitý aj obsah songov a celý background ich "activism". Hnev v ich názve nebol len slovom. Týto blázni všetko mysleli smrteľne vážne. V prípade kritiky nespravodlivosti, amerických pomerov, Busha a pod. to bola určite chválihodná činnosť, čo sa týka propagcie komunizmu to pre našinca vyznie dosť divne ale povedzme, oni to zrejme brali z tej teoretickej stránky B)). No dobre, boli skvelí. Mali svoje myšlieky ale nejak si neviem predstaviť povedzme 40 ročných maníkov stale dookola všetkých obviňovať, všetkých vyzývať do boja a podobne. Mám taký dojem, že ak by spravili ešte niekoľko albumov v takomto duchu, ostali by z nich len take smiešne trápne figúrky, ktoré by už nikto ani nebral vážne (“jáááj, tí…”). Už po Battle of LA som počul kritiku voči ich socialistickému extrémizmu, niečo v tom zmysle, že robia dobrú hudbu, ale sú neskutočne pomýlení (predsa len tí Slováci sú na túto tému citlivejší, oprávnene). Proste, čo chcem povedať, odišli v najlepšom, každý na nich spomína ako na kultovú kapelu a ich tri albumy sú možno o to cennejšie, že sú len tri.
A ďalšou výhodou ich rozpadu je vznik Audioslave B)).
