Dodnes si pamätám koncert z párty Sushi Jazz v Dune, kde vystúpili vtedy pre mňa ešte neznámi Soil and Pimp Sessions, ako som úplne nechápal, čo sa to na pódiu deje a ako to, že banda japonských pankáčov tak dobre hrá. A keď som zbadal na ulici plagát Soil and Pimp Sessions, Jazzanova DJs, nemusel som ani chvíľu rozmýšľať, šiel som na istotu.
Do klubu Lido sme prišli pred desiatou, len pár minút pred plánovaným začiatkom koncertu. Klub bol však úplne prázdny, šlo dokonca o väčší klub, čiže to vyzeralo celé dosť tragicky. Začiatok sa posúval ale aj tak nás tam bolo len pár. Nakoniec pustili intro Ecstasy of Gold, ktoré používa pred koncertami aj Metallica. Keď som si spomenul na to vzrušenie medzi 50-tisícovým davom pri tých istých tónoch, a videl som Lido-prázdny klub, mal som pocit, že sa zúčastňujem nejakej paródie. Po Ecstasy nabehla kapela - bubeník, kontrabas, klávesy, saxofón, trumpeta a "agitátor" (spevák by bolo silné slovo nakoľko vôbec nespieva, len sem tam povie niečo v zmysle "this is jazz!"). Za zmienku stoja aj ich uletené kostýmy - napr. pasácky oblek, monterky zacákané od farby, pankáčske handry atď.. Takže chaloši spustili svoj divoký death-jazz (klasické jazzové nástroje, relatívne klasické jazzové skladby, všetko zahrané extrémne divoko a so šialeným nasadením) pre prázdny klub ale v priebehu niekoľkých minút sa zničohonič klub zaplnil. Ja neviem asi sa všetci tí ľudia priteleportovali alebo čo. Každopádne z potenciálneho fiaska bola zrazu správne Soil and Pimp hýrička. Japonci súkali jeden song za druhým, väčšinou mali skladby podobnú klasickú konštrukciu okolo hlavného motívu si každý trochu zasóloval. Najmä klávesákove sóla však naozaj stáli zato. Nie som veľký znalec ich albumov, na koľko mi štúdiová verzia ich skladieb oproti koncertom príde dosť taká suchá. Určite však zazneli napr. hity Avalanche a Crush!. Ľudia sa skvele bavili a tancovali, kapela šlapala, moje očakávania po skvelom prvom koncerte sa na sto percent naplnili. Na záver zahrali neskutočnú zvrátenosť; najprv nás agitátor vyzval, aby sme skandovali "music has no borders!" a v zmysle tohto hesla, spustili do skandovania neuveriteľný prierez všetkých možných štýlov od klasického jazzu až po drum´n´bass. Tak to bola fakt neskutočná jazda, skandujúci dav len nechápal, čo vytiahnu a Japonci vždy dokázali prekvapiť. Po tomto odrovnávajúcom zážitku prišli ešte nejaké prídavky, tie som už vnímal len s miernym zatmením z "music has no borders" songu. Skvelý koncert. Po SPS rozkrútili gramce dvaja típci z Jazzanovy a ľudia sa zase rýchlo odteleportovali preč. Pre Berlínčanov zrejme zažiť DJ set Jazzanovy nie je až taký výnimočný zážitok, nakoľko tam hrajú každú chvíľu. Songy to boli naozaj exkluzívne, ale my sa tiež už dlhšie nezdržali.
Pri Jazzanove som si však hneď spomenul na bratislavskú akciu roka - Wilsonic. A ako som o ňom trestuhodne nenapísal blog. Žiaľ, mal som kopec starostí s retardovanými ľuďmi s príliš veľkým vplyvom na mňa. Wilsonic mal trochu smolu, že pršalo. Exkluzívne prostredie mestskej pláže tým pádom úplne stratilo svoje čaro. Inač išlo tradične o top organizáciu. Nôze prekvapili akustickým číslom, Invisible hrali neplánovane skoro a nikto ich nestihol, Jazzanova Live bol absolútny vrchol festivalu (podobne ako Bonobo minulý rok). Trochu mi vadila dramaturgia - do polnoci len koncerty (s prestávkami) a od polnoci len DJ-i a live acty. Je to môj subjektívny názor, ide o vedomé konanie organizátorov. Že koncerty začínajú už podvečer je fajn, vzhľadom na príjemné prostredie, ale program po polnoci len s elektronikou mi vyslovene vadil a ani jednu noc som sa po polnoci dlho nezdržal. Každopádne - Wilsonic rocks! a veľmi sa teším, že medziročné Micro-wilsonicy budú častejšie (koncom leta Bratislava, Košice a Coldcut).
