Tradícia, že každý Sushi jazz v inom podniku bola dodržaná aj tentoraz, takže sme sa bavili v novootvorenej Dune. Inak tam to teraz vyzerá takmer ako v nejakom hi-tec podniku s hranatými kreslami, diskogulami a pod. Len tá soc-podlaha tam ostala, ale ani ju nevidieť lebo všetko je tam riadne nasvietené. Milovníci starej Duny budú asi sklamaní, ale na druhej strane ak tam budú bývať dobré akcie, tak prečo nie.
Takže sme tam prišli, dosť málo ľudí, akurát to roztáčal Kinet. Hral také klasickejšie jazzíky, taký príjemný podmaz k nejakým tým start-drinkom. Postupne ho vystriedal chorvát Eddy Ramich, ktorý trochu pritvrdil. No a nakoniec, trochu oneskorene, očakávaná kapela. Na pódium nabehli šiesti malí Japonci, oblečení ako pankáči, mafiáni z 60tych rokov alebo socky (jeden bol v sivých teplákoch B)) a hneď spustili svoju hudobnú smršť. Nasledujúca asi hodina a pol ma teda absolútne odrovnala. Predstavte si klasické jazzové kombo; bicie, kontrabas, klavír, saxík a trumpeta. Všetko perfektní muzikanti a z pasie si všetci šibnú po dve extázy. Takže asi tak nejako zneli Soil and Pimp Session. Úplne klasické jazzové postupy, aj rytmy, zahrané strašne divoko a agresívne. Totálna divočina. Malo to neskutočnú energiu, zbesilé sóla všetkých nástrojov, skákajúci hudobníci a pritom skvelá muzika. Mali tam aj jedného speváka, resp. je vhodnejšie ho pomenovať vokalista, ktorý vôbec (!!) nespieval. Len tam stál a tváril sa. Sem-tam niečo povedal medzi pesničkami. Oni vedia... Nič to ale nemenilo na tom, že to bol neskutočne dobrý koncert, ľudia sa bavili (ani neviem z kade sa tam zrazu všetci vzali ale parket bol úplne plný). Šupli nám aj jeden pomalý song a nakoniec aj jeden prídavok. Keď definitívne skončili, zostali sme totálne omráčení, všetci ľudia podobne zázračne ako prišli aj zmizli a Eddy Ramich hral opäť pre prázdny parket. Chvíľu sme tam ešte ostali, ale nakoniec sme sa predčasne pobrali domov, lebo Japonci nás fakt dosť vyčerpali. Tipujem ale, že ani potom sa párty veľmi nerozbehla. Takže tak.
