Ďalší rok ubehol ako voda a opäť nám letnú hýričskú sezónu otvára „bratislavská akcia roka“ (podľa mňa). Tyršovo nábrežie sa ako priestor minulý ročník osvedčil, takže bolo samozrejmé, že aj tento rok sme sa zabávali pri Dunaji s nádherným výhľadom na Staré mesto.
PIATOK
V piatok sme sa na Wilsonic poponáhľali kvôli The Heritage Orchestra. Stihli sme nakoniec len druhú polovicu, ale nevadí. Na HO som sa tešil asi najviac keďže je to pre mňa objav roka. Projekt, ktorý dal dokopy starý kamoš Gilles Peterson, tvorí vyše 40 mladých vyštudovaných hudobníkov, ktorí pozahadzovali svoje egá a poddali sa vyššiemu cieľu, ktorým je tento fantastický orchester hrajúci jazz/swing/soul/heritage sound. Na Wilsonic prišla polovica pôvodnej zostavy, ktorú doplnila asi dvadsiatka členov Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu a tiež gitarista The Cinematic Orchestra Stuart McCallum. Výsledok bol kolosálny. Niekomu to možno prišlo príliš prispaté na párty, ale ja som si teda lepší štart Wilsonicu ani nevedel predstaviť. Po nich Francúzi Nouvelle Vague. Na albume pôsobia ako uhladená kapela, ktorá veľmi príjemne kombinuje pop s francúzskou náladou, ale na koncerte ukázali, že to vedia aj poriadne roztočiť. Speváčka mala poriadne vpaži a okrem spevu predvádzala rôzne pripité scénické tance. Zazneli hity z Bande A Part ako aj veci z ich albumu coverov (väčšinou punkových). Každopádne veľmi dobré a zábavné vystúpenie... Ďalší účinkujúci, ktorí určite stoja za spomenutie sú Birdy Nam Nam. Hrali už v pokročilom čase po polnoci takže nálada už bola v plnom prúde. BNN sú štyria strašní frajeri na gramcoch, ktorých už nebaví len tak škrabať ihlu o platne a preto sa rozhodli, že oni budú spolu tvoriť hudbu. Gramcami. Takže jeden vyskrečováva basu, ďalší vyskrečováva nejaký riff a ďalši dvaja púšťajú nejaké beaty a vzniká fakt nezvyčajná ale fajnová hudba. No a keď toto robia naživo tak to naozaj stojí za to. Technicky je to veľmi náročný proces, chaloši to majú fakt dobre nacvičené. Mne osobne to trochu ale prišlo také, že som čakal kým to naozaj vypália, až nakoniec zbalili kufre. Proste viacej som pozeral a nechápal ako hýril. Tak či tak, stálo to za to. Ďalej nasledovalo viacej menej známych mien, nikde som sa ale nezdržal dosť dlho na to, aby som bol kompetentný k tomu niečo povedať (taktiež stúpala hladina veselosti) takže rovno k záveru piatkovej noci – starí dobrí najlepší prihriati Nôze. Hrali až nad ránom, čo je ideálny čas na ich úplne ujetú zmes disca a gay-kabaretu. Z minulého ročníku Wilsonicu (kde som aj popísal ich štýl) mi ostali v pamäti najmä oni, takže tento rok som sa na nich patrične tešil. A veru nesklamali. Nechýbala fľaša vodky a kopec srandy. Ich osvedčené hity ako aj nové veci v duchu disko-suprstajlin držali dosť veľký dav (napriek tomu že vonku už bol deň) až do konca. Skutočne skvelé 1st class hýrenie.
SOBOTA
Tak ako aj minule, piatok bol divoký a v sobotu sa skôr počúvalo. Psapp ma svojou infantilnou až zoofilnou hudbou až tak nechytili, zato Koop musím (a asi niesom jediný) označiť za highlight celého Wilsonicu. Predviedli svoj typický severský jazzík (so živým kontrabasom, xylofónom aj trombónom) s mladučkou speváčkou Yukimi Nagano (v origináloch spieva napríklad hit Summer Sun). Podobne ako pri Heritage Orchestra, nešlo o neviemakú hýričku, ale skôr o mimoriadny hudobný zážitok. Zazneli najznámejšie veci z minuloročného albumu Islands ako aj z Waltz for Koop, ktoré celá kapela veľmi šmrncovne zahrala a taktiež doplnila o decentné sóla. To proste nemalo chybu. Ďalšou chuťofkou bola kapela Thief (projekt dvoch Jazzanovistov a folkového speváka). Produkujú úplne oddychový ale zato kvalitný popík. Naživo boli v zostave bicie, klávesák (hral aj basové klávesy, niečo ako Manzarek v The Doors) a spevák/gitarista. Tu sa ale prejavil asi najväčší nedostatok Wilsonicu – veľmi zle nazvučený Wilsonic.CLUB stage. Hlasné bicie, utopený spev, vôbec nevynikla tá pohodová atmosféra Thiefu, ľudia tiež poodchádzali – škoda škoda. Po nich Jazzanova dj + Clara Hill. Takisto, ich performance doplatilo na nie ideálny zvuk a tiež na to, že hrali najmä tie songy, kde mohla Clara spievať a nie tie, ktoré sa najviac hodili. To už som bol na odchode, takže som nestihol napr. DJ Scotch Egg Band, ktorí, podľa ohlasov, boli fakt že veľmi ujetí ale originálni.
Celkovo, som počul dosť kritiky na organizáciu (dlhé rady, jeden druh piva, zákaz vlastného jedla a pitia atď), ale moje dojmy z Wilsonicu sú len a len pozitívne. To, že sa pilo jedno pivo a nie slovenské, je biznis (chceme dobrý line-up? Chceme), vždy som na prázdnejších stage-och našiel prázdne bary kde som si vpohode doplnil „fuel“a nedostatky typu zlý zvuk sa vždy nájdu, najmä na takýchto väčších akciách... A navyše, hudba bola fakt fenomenálna, zábava tiež – takže Vilsáč rules u mňa aj naďalej...
