Wilsonic, to je pre mňa okrem nostalgie (napr. aj môj prvý blog vôbec bol o Wilsonicu), aj jednoznačne high-light kultúrneho života v Bratislave. Line-up ma tento rok, ako vždy, potešil, aj keď nebol až taký nadupaný ako minulý ročník, kedy nám zahrali Koop, The Heritage Orchestra, Nouvelle Vague atď.
V piatok, ako náhle prehrmela búrka sme sa presunuli zo starého mesta do areálu, aj keď jedna z hviezd, Dani Siciliano, nakoniec nevystúpila. Areál sa oproti minulým ročníkom posunul na betónovú plochu na Tyršovom nábreží (bližšie k Starému mostu, kvôli stavbe priehrady), čo spôsobilo značné obmedzenie priestoru. Vzhľadom na počasie sa betónový podklad celkom hodil, ale festivalová „sedím si na tráve a pijem“ atmoška sa celkom vytratila, keďže zmenšený areál bol v podstate vyplnený stánkami, bufetmi a inými zariadeniami. Počet stageov sa zredukoval na tri, čiže dva veľké vonkajšie, kompletne zastrešené (čo sa tiež ukázalo ako celkom výhodná varianta) a jeden v divadle Aréna (kde sa ako vždy vďaka klimatickým podmienkam takmer nedalo existovať). Zredukovanie počtu stageov mali za následok skvalitnenie line-up-u ale na druhej strane aj stratu komornej atmosféry, ktorá je pri väčšine wilsonic-style artistov dosť dôležitá (predsa len pozerať sa na nejaký experimentálny projekt na obrovskom, vysokom pódiu a blázniť sa v obrovskom dave predsa len nie je ono). Ja som zo spomínaných dôvodov pozrel v piatok Christian Prommers Drum Lesson, ktorých veľmi rád počúvam pri akejkoľvek činnosti. V zostave elektrický klavír, kontrabas, bicie, perkusie a ešte jedny takmer-bicie predviedli skvelú show (väčšinou coververzií), s dokonalými rytmami, pri ktorých si každý, nie len fanúšik nu-jazzu, rád poskočil. Apparat band ma prekvapil v prvom rade zostavou, keďže som myslel, že ich prearanžované songy budú predvádzané v prvom rade pomocou samplov a elektroniky. Hrali však v jednoduchej zostave, používajúcej najmä živé nástroje, čo je chvályhodné, ale akosi to už nebol Apparat, ale „len“ fajnová haluz. Po nich festivaloví maskoti Nôze. Na týchto típkov som nikdy chválou nešetril. Aj ich nový album mám rád, čiže ich performance som si patrične užil (okrem základného dua sa predstavili s dvojčlennou dychovou sekciou). Taktiež mi však chýbala komornejšia atmosféra, ktorá sa predsa len k Nôze viac hodí. Nie sú to proste typy na vysoké pódium a neosobnú komunikáciu.
V sobotu som svoj program absolútne zminilmalizoval len na Bonoba a jeho band. Išlo ale o neskutočne kvalitné vystúpenie. 6-členná kapela majstrovsky predviedla majstrovský album Days To Come. Naozaj, počas ich vystúpenia nepadol jediný zbytočný tón a kapela bola skvele zohratá. Speváčka Bajka sa síce nezúčastnila, ale náhradná vokalistka jej party zaspievala skvele, pohodovo a najmä svojsky. Perfermance Bonoba bol určite high-light celého fesťáku nielen pre mňa. Žial, nič iné som podrobnejšie neabsolvoval, čiže hodnotenie ostaných nechám na iných.
Každopádne, kým minulé ročníky znamenali obrovský progres oproti minulosti, tento krát aj z objektívnych aj neobjektívnych príčin musím hodnotiť Wilsáč horší ako ten minulý. Najmä z dôvodu chýbajúcej wilsonic-atmosféry, ktorá možno predtým bola aj príliš komorná, voľná a elitárska, ale k tým vystupujúcim sa to určite viac hodilo. Každopádne – vidíme sa na Wilsonicu 2009.
