Prostitúcia. Slovo, ktoré vyvoláva reakcie – pohŕdanie, súcit, senzáciu či morálne kázanie. Každý o nej niečo počul, mnohí si o nej niečo myslia, ale len málokto o nej naozaj vie. Namiesto diskusie počúvame stereotypy. Namiesto dát – predsudky. Namiesto ľudí – nálepky.
Tento článok je pokusom rozobrať niektoré z najčastejších mýtov, ktoré o prostitúcii kolujú. Nie preto, aby sme ju romantizovali, ani preto, aby sme ju nekriticky obhajovali. Ale preto, že bez poznania reality nemôžeme viesť poctivú diskusiu. A bez diskusie nemôžeme riešiť problémy, ktoré prostitúcia so sebou prináša – ani tie, ktoré ju spôsobujú.
Mýtus č. 1: „Každý, kto robí prostitúciu, je obeť.“
Pravda: Niektorí áno – ale nie všetci. Ľudia vstupujú do sexbiznisu z rôznych dôvodov: niekedy z núdze, inokedy po traume, ale niekedy aj dobrovoľne. Pre niektorých je to krátkodobé riešenie, pre iných dlhodobá voľba. Násilné generalizovanie všetkých ako obetí berie autonómiu tým, ktorí sa vedome rozhodli, a zároveň zneviditeľňuje tých, ktorí naozaj potrebujú pomoc.
Mýtus č. 2: „Nikto to nerobí dobrovoľne.“
Pravda: Dobrovoľnosť je zložitý pojem. Nie každý, kto sa rozhodne pre sexbiznis, to robí zo slobody v ideálnom zmysle. No existujú ľudia, ktorí túto prácu preferujú pred inými alternatívami – pre flexibilitu, lepší zárobok, alebo preto, že ich napĺňa iným spôsobom. Odopierať im hlas znamená znova ich umlčať.
Mýtus č. 3: „Prostitúcia je nelegálna všade.“
Pravda: Právny status prostitúcie sa líši od krajiny ku krajine. Napríklad:
Holandsko a Nemecko: legálne a regulované, s pracovnými právami.
Švédsko: tzv. nordický model – klienti sú kriminalizovaní, nie pracovníci.
USA: prevažne nelegálna, okrem niektorých častí Nevady.
Nový Zéland: legalizovaná s dôrazom na bezpečnosť a ľudské práva.
Prístup k prostitúcii nie je univerzálny, a ani dôsledky rôznych modelov nie sú jednoznačné.
Mýtus č. 4: „Prostitútky sú len ženy.“
Pravda: Muži, nebinárni a trans ľudia tvoria významnú časť sexbiznisu – hoci menej viditeľnú. Médiá a verejný diskurz často zobrazujú len heteronormatívny pohľad, čo posilňuje neúplný obraz. V skutočnosti existuje široké spektrum identít aj orientácií v rámci tejto práce.
Mýtus č. 5: „Prostitúcia je vždy spojená s obchodovaním s ľuďmi.“
Pravda: Obchodovanie s ľuďmi je závažný zločin, ktorý treba riešiť – no nemožno ho zamieňať so všetkou prostitúciou. Spojovanie týchto dvoch pojmov vedie k nesprávnej kriminalizácii a k poškodeniu tých, ktorí sa rozhodli pre sexbiznis bez nátlaku. Pomoc obetiam obchodovania si vyžaduje presné rozlišovanie, nie zovšeobecnenie.
Mýtus č. 6: „Prostitútky robia túto prácu, lebo sú závislé od drog.“
Pravda: Áno, existujú ľudia v sexbiznise, ktorí bojujú so závislosťou – ako v mnohých iných odvetviach. Ale neexistuje žiadna priama súvislosť medzi prácou v sexbiznise a drogovou závislosťou. Často ide o dôsledok zraniteľnosti, chudoby, alebo traumy – nie o príčinu rozhodnutia vstúpiť do sexbiznisu.
Mýtus č. 7: „Klienti sú zvrhlíci alebo deviantní muži.“
Pravda: Klientmi sú rôzni ľudia – mladí, starí, ženatí, osamelí, ľudia so zdravotným postihnutím, ale aj tí, ktorí chcú jednoducho anonymný sex. Niektorí hľadajú intimitu, iní empatiu alebo fantáziu. Redukovať ich na „úchylákov“ znamená ignorovať komplexnosť ľudskej sexuality a potrieb.
Mýtus č. 8: „Sexuálne pracovníčky nič iné nevedia robiť.“
Pravda: Mnohé z nich majú vzdelanie, skúsenosti v iných odboroch, niektoré podnikajú alebo študujú. Práca v sexbiznise môže byť voľbou medzi viacerými možnosťami – nie dôsledkom neschopnosti. Opäť – realita je rôznorodá.
Mýtus č. 9: „Zákaz prostitúcie tento problém vyrieši.“
Pravda: Zákazy zväčša vytláčajú sexbiznis do ilegality, kde sa stráca akákoľvek ochrana a kontrola. Pracovníci sú vystavení väčšiemu násiliu, vyhrážkam, vydieraniu a zdravotným rizikám. Skúsenosti ukazujú, že represia situáciu nezlepšuje – iba ju presúva do tieňa.
Mýtus č. 10: „Prostitúcia ničí morálku spoločnosti.“
Pravda: Prostitúcia skôr odhaľuje nerovnosti v spoločnosti než ich spôsobuje. Poukazuje na ekonomické rozdiely, pohlavnú nerovnosť, nedostatok podpory pre zraniteľných ľudí. Hovoriť o „morálke“ bez pochopenia sociálneho kontextu je pohodlné, ale neúčinné.
Záver
Mýty o prostitúcii sú často jednoduché, no realita je komplikovaná. Namiesto súdenia by sme mali počúvať. Namiesto moralizovania by sme mali skúmať príčiny. A namiesto očierňovania by sme mali vytvoriť priestor pre ľudskosť, rešpekt a diskusiu.
