Volám sa Líza. Toto je moje meno a moja pravda. Nie je to príbeh o hrdinkách, zázrakoch ani o ideálnom živote. Je to príbeh o mne — o dievčati, ktoré vyrástlo v malej dedine, medzi poliami, lesmi a domácou vôňou čerstvého chleba. Príbeh o radosti, nádeji, a aj o tieňoch, ktoré sa nečakane vplížili do môjho sveta.
Narodila som sa v dedine, ktorú väčšina ľudí na mape ani nezaznamená. Miesto, kde sa čas zdá byť pomalší, ako keby svet okolo nás mal iné pravidlá. Naša stará drevenica, ktorá stála na konci úzkej prašnej cesty, bola domovom, ktorý poznal teplo i búrky, smiech aj ticho, čo dokázalo byť niekedy ťažšie ako hocijaká búrka.
Mala som úplnú rodinu. Mama, otec, brat — traja ľudia, ktorí boli pre mňa všetkým, čo dieťa potrebuje. Mama, žena, ktorá dokázala vyčariť teplo domova z obyčajnej polievky, a otec, ktorý sa usiloval byť ochrancom a oporou, aj keď jeho svet nebol vždy taký jednoduchý, ako som si detsky predstavovala. Môj brat bol mojím najlepším priateľom — spolupátračom po tajomstvách, spoluhráčom v nekonečných hrách, ktoré sme si vymýšľali na lúkach a medzi stromami.
Detstvo bolo pre mňa obdobím, keď všetko okolo žiarilo farbami, svetlom a vôňou sviežosti. Pamätám si, ako som behávala bosá, cítila mäkkú trávu pod nohami, ako vietor hladil moju tvár a vánok niesol sľuby o svete, ktorý ležal za hranicami našej dediny. Slnko padajúce na lúky vytváralo tieňové vzory, ktoré som si predstavovala ako mapu mojich snov. Vtedy som ešte netušila, že sloboda, ktorú som cítila, bude mať jedného dňa oveľa hlbší a temnejší význam.
V škole som bola dievčaťom, ktoré sa vždy snažilo byť lepšie. Mala som dobré známky, ktoré boli pre mňa vstupenkou do lepšieho sveta, o ktorom som snívala. Pán Novak, môj učiteľ, často hovoril, že mám bystrý rozum a veľkú zvedavosť — dve vlastnosti, ktoré ma mali viesť vpred. Mala som priateľov, s ktorými sme sa delili o sny, plány a tajomstvá. Spoločne sme si predstavovali, ako raz opustíme túto dedinu a objavíme všetko, čo svet ponúka.
Naša rodina nebola bohatá, ale nikdy nám nechýbala láska. Naše večere boli plné smiechu a tepla, ktoré mama s láskou vnášala do každej šálky čaju a do každého kúsku chleba. Otec nás často prekvapoval malými darčekmi, ktoré priniesol z práce, a jeho úsmev bol pre mňa vždy zárukou bezpečia.
Ale večery prinášali aj ticho. Tiché rozhovory mojich rodičov, ktoré som počúvala z postele. Neboli vždy veselé, často plné starostí, ktoré som ešte nechápala, ale vedela som, že niečo visí vo vzduchu. Bojovala som s tým pocitom, že sa svet okolo nás mení, že sa blíži niečo, čo neviem ovplyvniť, čo ma môže zmeniť.
Pamätám si, ako som si vtedy v tichosti opakovala maminu vetu: „Deti, svet je plný výziev, ale máme rodinu. To je to, čo nás drží pohromade.“ Bolo to moje svetlo v tme, môj sľub sama sebe, že nezostanem zlomená.
Bolo leto. Slnečné, dlhé, nekonečné leto, ktoré sa vznášalo nad lúkami a lesmi. Behávala som po dvore s bratom, keď sme objavili starú knihu. Bola zakopaný pod kopou lístia, prastarý a roztrhaný, no plný príbehov ľudí, ktorí kedysi žili v našej dedine. Bola to kniha snov, tajomstiev a minulosti, ktorá ma fascinovala a zároveň učila, že každý život má svoj príbeh — aj keď ho nie vždy počujeme.
To leto som pochopila, že svet je omnoho väčší, než som si myslela. A aj keď som bola šťastné dieťa, už som začala cítiť, že šťastie nie je samozrejmosť, ale niečo, čo sa musí vybojovať.
Možno práve táto zmes nevinnosti a prvých obáv ma formovala viac, než som si vtedy uvedomovala. Bola som dieťa plné nádejí, ale tiež otázok bez odpovedí.
Neskôr som sa naučila, že život je spleť svetla a tieňa. A že práve tie tiene ma naučia, čo znamená prežiť.
Som dieťa, ktoré vyrastalo s pocitom bezpečia a radosti, no s očami otvorenými aj na tie neviditeľné veci — tie, ktoré prichádzajú nečakane a menia život.
Pamätám si, ako mama vždy vedela nájsť slová, ktoré liečili. Boli to jednoduché vety, ale nesmierne mocné: „Nikdy sa nevzdávaj, Liza. Život nie je vždy fér, ale ty si silnejšia, než si myslíš.“ Vtedy som nechápala všetko, čo tým myslela. Až časom som začala chápať, že práve tá sila vnútri ma bude viesť cez najťažšie chvíle.
V mojej dedine bolo málo možností, ale veľa snov. V škole sme sa učili o veľkých mestách, o svete za kopcami, o životoch, ktoré sa zdali byť nekonečné a plné dobrodružstiev. Ja som snívala o tom, že raz aj ja opustím túto dedinu, že raz budem môcť lietať tak vysoko ako tie vtáky, ktoré sme sledovali na oblohe.
Môj brat a ja sme často sedávali pri potoku, ktorý tiekol za naším domom. Hovorili sme si o všetkom možnom, o tom, čo nás čaká, čoho sa bojíme a o tom, akí budeme, keď vyrastieme. Tie rozhovory boli ako malé poklady, ktoré ma držali pri živote, keď som sa neskôr cítila stratená.
Mama bola naša pevná skala, ale aj ona mala svoje búrky. Pamätám si chvíle, keď som ju videla plakať ticho v kuchyni, keď sme si mysleli, že nevidím. Otec, napriek svojej snahe, často odchádzal unavený, akoby niesol bremená, ktoré nedokázal nikomu zveriť. Často som rozmýšľala, čo sa to deje, prečo sa ľudia okolo mňa menia, prečo niekedy vidím tieň tam, kde pred chvíľou bolo svetlo.
Tie tiché večery ma učili, že život nie je len o radosti. Že láska je niekedy zakrytá bolesťou a že človek musí byť pripravený na všetko. Naučila som sa vnímať tieto nuansy, hoci som stále bola dieťa.
V škole som bola dobre vychovaná, vytrvalá a zvedavá. Učila som sa s radosťou, pretože som vedela, že vzdelanie je kľúčom k lepšiemu životu. Často som zostávala po vyučovaní, aby som dobehla učivo alebo sa pripravila na skúšky. Vedela som, že musím byť príkladom pre seba aj pre svoju rodinu.
Priatelia boli mojou oporou. Spoločne sme plánovali budúcnosť, ktorá sa zdala byť tak vzdialená a zároveň tak blízka. Snívali sme o cestách do miest, ktoré sme poznali len z kníh, o povolaniach, ktoré nám mali otvoriť dvere do sveta.
Ale život, ako vieš, má svoje vlastné plány.
Pamätám si ten zvláštny pocit, keď som prvýkrát začala vnímať, že svet okolo mňa je zložitejší, než som si myslela. Bolo to niekedy na jar, keď sa stromy začínali zelenieť a vtáky spievali svoje prvé melódie po zime. Sedela som na okraji nášho záhonu, pozorovala, ako mama s láskou presádza kvety, a v tom som si uvedomila, že aj tá najkrajšia záhrada potrebuje starostlivosť a čas, aby rozkvitla. A že život nie je vždy len o radosti – že niekedy musíš zvládnuť aj búrky, aby si mohla zažiť slnečné dni.
Moja mama bola neobyčajne silná žena. Nikdy sa nesťažovala, hoci mala dôvody. Pamätám si, ako mi raz ticho povedala, že nie všetky boje sa vyhrávajú slovami, niektoré sa vyhrávajú tichou odvahou a neústupnosťou. Vtedy som si myslela, že to sú len dospelácke frázy, no dnes viem, že týmto jej slovám vďačím za to, že som nezlomila svoju vôľu, aj keď ma život nejednou skúškou poriadne potrápil.
Otec bol iný. Mal v očiach niečo nevyspytateľné, akúsi hĺbku, ktorú som nedokázala úplne pochopiť. Bol tvrdý, no láskavý, a keď sa po náročnom dni vrátil domov, občas sa mu trasli ruky, akoby niesol ťažké bremeno, o ktorom som vtedy ešte nemala ani tušenie. Niekedy sa s nami rozprával o svojich plánoch a snoch, inokedy bol len tichý, vzdialený, akoby niekde ďaleko vo svojej mysli hľadal odpovede, ktoré svet nechcel dať.
Moje detstvo bolo akoby napoly zo snov a napoly z reality, ktorá sa občas ukazovala v drsnejšej podobe. Vedela som, že sa musím učiť, aby som mala šancu niekam sa dostať. Škola bola mojím útočiskom, miestom, kde som mohla byť len ja — dievča s veľkými očami plnými nádeje.
Spomínam si na učiteľa, pána Nováka, ktorý vždy veril, že v každom dieťati je niečo výnimočné. Hovoril, že vzdelanie je kľúčom k slobode a ja som mu verila. Každý deň som si dávala záležať na tom, aby som priniesla domov dobré známky, aby som urobila radosť rodine, ale aj sebe. V mysli som si často kreslila plány na budúcnosť — štúdium, mestský život, možnosť cestovať.
Mala som priateľov, s ktorými sme sa delili o sny. Na lúkach sme si rozprávali príbehy, ktoré sme si vymysleli, plánovali, čo budeme robiť, keď vyrastieme, kde budeme bývať a ako nikdy nestratíme kontakt. Tie priateľstvá boli pevné a čestné, naše detské sľuby sa zdali byť nezlomné.
No každé dieťa raz príde na to, že svet je niekedy nespravodlivý.
Nie je ľahké presne pomenovať, čo som vtedy cítila. To tiché napätie, ktoré sa plazilo pod povrchom každodenného šťastia. Ako keď sa príroda pripravuje na búrku – vietor je stále jemný, oblaky len pomaly zahaľujú oblohu, ale už viete, že čoskoro to príde. Tak som ja žila v tom tichu. Medzi láskou a neistotou, medzi svetlom a tieňom.
Každý deň som vnímať malé signály, drobné momenty, ktoré som ešte nedokázala úplne pochopiť. Napríklad, keď som počula otcove rozhovory cez zatvorené dvere, jeho hlas bol niekedy plný hnevu, inokedy úzkosti. Mama sa snažila usmievať, ale občas som ju videla, ako si utiera slzy, keď si myslela, že nikto nevidí. Ale nechcela, aby sme sa báli. Vždy hovorila: „Všetko bude dobré, Liza. Musíme byť silní.“
Silní... To slovo som si začala opakovať ako mantru. Silní, silní, silní. Ale čo to vlastne znamená? Znamená to skrývať bolesť? Predstierať, že neexistuje? Alebo čeliť jej tvárou v tvár, aj keď sa vám zdá, že všetko padá naokolo?
Pamätám si, ako som si často v noci prikrývala hlavu vankúšom, aby som nepočula tiché rozhovory, ktoré sa niesli našim domom. Bola som ešte dieťa, no už som vedela, že v dospelých svet nie je taký jednoduchý ako ten môj svet detských hier. V hlave mi vírili otázky: Prečo sa mama niekedy tak smutne pozerá do diaľky? Prečo otec niekedy odchádza bez rozlúčky? Prečo niekedy v našej rodine ticho, ktoré nás obklopuje, je hlasnejšie než slová?
Škola bola mojím svetlom, mojím bezpečím. Každá dobrá známka bola ako malý triumf, ako dôkaz, že môžem mať kontrolu nad svojím životom. Pán Novak nebol len učiteľ, bol mojím sprievodcom, niekým, kto mi ukázal, že môžem byť viac, než to, čo som v tom malom svete okolo seba.
Raz po vyučovaní ma pozval do triedy a povedal: „Liza, máš talent. Ale musíš si veriť. Neboj sa snívať veľké sny.“ Tie slová mi rezonovali v srdci ako melódia, ktorú som chcela spievať každý deň.
Mala som priateľov, ktorí boli pre mňa ako rodina. S nimi som sa smiala, plakala, plánovala. Spoločne sme tvorili naše malé svety, kde neexistovali hranice. Mali sme svoje tajomstvá, ktoré sme si sľúbili nikdy nepovedať dospelým, pretože ony by nám tie sny vzali.
A predsa som vedela, že každý z nás cíti niečo, čo sa nedá ľahko povedať. Strach, neistotu. Bola to tichá búrka, ktorá nás všetkých držala v jemnej šachu.
Pamätám si, ako som raz v jeseni kráčala domov zo školy, lístie pod nohami šušťalo a vietor mi unášal vlasy. Zastavila som sa a na chvíľu len hľadela na zlatohnedé stromy. V tej chvíli som si uvedomila, že všetko, čo mám, môže jedného dňa zmiznúť. A ja som sa bála.
Ale ešte som nevedela, že tá búrka, ktorá sa plížila, je oveľa silnejšia, než som si predstavovala. Že moja cesta nebude len o šťastí a radosti, ale aj o bolesti, o sklamaniach a o tom, ako sa postaviť, keď vás život zrazí na kolená.
Detstvo, ktoré som považovala za pevné a isté, sa začalo pomaly rozpadať na kúsky. A ja som sa musela naučiť zbierať ich späť, po jednom, a skladať si z nich svoju pravdu.
Dni sa pomaly skracovali. Leto odišlo rovnako nenápadne, ako prišlo — a s ním aj bezstarostnosť, ktorá na chvíľu zakryla tie najhlbšie trhliny v našej rodine. Prvé dažde jesene so sebou priniesli nielen chlad, ale aj čosi ťažké do ovzdušia. Mama bola viac zamĺknutá, často postávala pri okne, len tak, s pohľadom upretým do diaľky, ako by tam čakala odpovede. Niekedy stála tak dlho, až jej vychladol čaj, ktorý si pred chvíľou zaliala. Nehovorila, čo ju trápi, ale ja som to cítila — v tom, ako ju oči prestali žiariť, keď sa usmiala.
Otec čoraz častejšie chodieval domov neskôr. Raz mi povedal, že v práci musia doháňať sklzy, inokedy, že bol „u chlapov“, ale nikdy sa nepozrel do očí, keď to vravel. V tých dňoch sa v našom dome usadilo napätie, tiché a lepkavé ako hmla, ktorá každý ráno zahaľovala naše polia. S bratom sme sa to snažili ignorovať, ale ako máš ako dieťa ignorovať niečo, čo cítiš v kostiach?
Pamätám si večer, keď som vošla do kuchyne a našla mamu pri stole. Sedela v tme, iba slabý lúč mesiaca padal na jej tvár. V rukách držala obálku. Pristúpila som k nej a ticho sa spýtala:
„Mami, čo je to?“
Ona len potriasla hlavou. „Nič, zlatko. Len papier. Chod si ľahnúť.“
Ale jej hlas bol dutý. A ja som vedela, že to nebol len papier.
Začala som si všímať viac. Šepoty, pohľady, neukončené vety. Mama chodila tichšie, otec si zapaľoval cigaretu hneď po príchode domov — niekedy ani neprehovoril. Keď bol dobrý deň, rozprával nám vtipy pri večeri, keď zlý, jedol mlčky a pohľad mal zapichnutý do stola.
A predsa, aj napriek tomu všetkému, som sa každé ráno budila s nádejou. Možno dnešok bude iný. Možno sa zas zasmejeme všetci spolu. Možno mama zaspieva pri varení, ako kedysi, a otec nám zasa vyčarí nečakanú večeru na záhrade.
Bola som dieťa, ktoré sa nechcelo vzdať ilúzie.
Naše dni však dostali rytmus: škola, domáce úlohy, večere, ticho. Brat bol stále mojím spojencom, ale aj on sa zmenil. Menej rozprával, viac kreslil. Jeho obrázky boli čoraz temnejšie — búrkové oblaky, čierne vtáky, postavy bez tváre. Kreslil ich potichu, niekedy so zvláštnym napätím v rukách. Raz som sa ho spýtala, prečo nemá tie postavy oči.
Povedal len: „Lebo nevidia.“
Vtedy mi po chrbte prešiel mráz.
Jedného dňa, keď som sa vracala zo školy, našla som mamu v záhrade. Bola opretá o strom, vyzerala unavene. Sadla som si k nej.
„Mami... Prečo si smutná?“
Chvíľu mlčala. Potom položila ruku na moju.
„Lebo niekedy dospelí urobia chyby, ktoré deti nemajú vidieť.“
Nechápala som úplne, ale jej hlas mi pripomínal vietor, keď sa láme o okná.
O pár dní nato som začala písať denník. Nevedela som, čo s tým všetkým — s pocitmi, so strachom, s otázkami. Tak som ich začala zapisovať. Moje slová boli jednoduché, ale úprimné. Niektoré vety boli len pokusy o útek, iné priznania, ktoré som nemohla povedať nahlas.
Napísala som:
„Volám sa Liza. A mám pocit, že sa okolo mňa všetko potichu mení. A že jedného dňa sa zobudím do sveta, ktorý už nebude môj.“
V jedno ráno som sa zobudila skôr ako zvyčajne. Svet za oknom bol ešte modrastý, tichý, akoby ho ešte nikto nenarušil. Sedela som v posteli, zabalená do starej deky, ktorú mi mama ušila, keď som mala šesť. Bola z kúskov látky, z ktorých každá mala svoj príbeh – z otcovej košele, maminej zásterky, starého obrusového plátna po babke. Tá deka mi vždy pripomínala, že patrím niekam, že som niečie dieťa, niekto, koho drží pri zemi láska, aj keď sa zem pod nohami začne triasť.
Zo spálne rodičov sa ozývalo len slabé šuchotanie. Vtedy som sa rozhodla – pôjdem na lúku. Sama. Obujem si staré gumáky, zoberiem si kúsok chleba a len tak, potichu sa vytratím. Na lúke som sa vždy cítila ako niekto iný. Nie Liza, ktorá počúva rozhovory dospelých za dverami. Ale Liza-víla, čo rozumie stromom, vetru a tráve. Liza, ktorá si môže vymýšľať svoje vlastné príbehy.
Bežala som, až kým mi vietor nečesal vlasy do očí. Lúka bola orosená, voňavá, živá. Ležala som v tráve a pozerala na oblohu. Predstavovala som si, že oblaky sú ostrovy. Na jednom býva osamelý kráľ, na druhom princezná, ktorá nevie, že je princezná, a na treťom... možno ja.
Tam, v tej chvíli, keď som cítila len zem pod sebou a šepot vetra v ušiach, som si prisahala, že nikdy nezabudnem, aké to je cítiť sa voľná. Nech sa stane čokoľvek, budem si to pamätať. Tá sloboda vo mne horí dodnes. Lebo aj keď človek neskôr spadne do temných uličiek života, pamäť má moc zachytiť svetlo.
V škole sa mi darilo. Učiteľka mi často dávala čítať nahlas — vraj mám pekný hlas a výraz. Milovala som literatúru. Z knihy som vedela cítiť vôňu iných krajín, iných ľudí. Pamätám si presne, ako som prvý raz čítala z knihy "Malý princ". Tá pasáž, keď líška hovorí: „Človek vidí len srdcom. To podstatné je očiam neviditeľné.“
Tieto slová som si podčiarkla. A ešte dlhé dni som o nich premýšľala. Vedela som, že v našej rodine sa deje niečo neviditeľné. A že práve preto to tak bolí.
Mali sme aj školské predstavenie. Hra o jarnej pani, ktorá prebudí les. Hrala som vílu. Stála som na pódiu, v bielej blúzke, s papierovými krídlami, ktoré mi mama po večeroch vyrábala. V ten deň na mňa boli všetci hrdí — aj učitelia, aj spolužiaci. Ale najviac si pamätám mamin pohľad. Mala v očiach lesk. Nie len hrdosť. Niečo ako smútok premiešaný s obdivom. Možno v tej chvíli vedela, že ma raz stratí, že odídem za tým svetlom, ktoré vo mne videla.
Aj brat mi dal darček — nakreslil ma ako skutočnú vílu, so zlatými vlasmi a prútikom. Na obrázku bola pri mne mama a nad nami svietilo slnko. Pod to napísal: „Moja sestra je svetlo.“
Tú kresbu som si schovala do denníka. Dnes ju mám v pamäti ako vypálený obraz — ako dôkaz, že som niekedy patrila do sveta, kde láska bola čistá a detská.
Neskôr, keď sa zima blížila, naši rodičia nám oznámili, že otec bude chodiť na čas pracovať „do zahraničia“. Nikto z nás tomu veľmi nerozumel. Povedali nám to pri večeri, medzi zemiakovou kašou a kyslými uhorkami, akoby to bola len ďalšia bežná informácia.
Ale mama odvtedy chodila ešte tichšie. A otec ešte viac fajčil.
Pamätám si, ako sme mu mávali, keď nastupoval do autobusu. Objala som ho naposledy, ešte som cítila jeho koženú bundu, ktorá vždy voňala po tabaku a chlade. Naposledy sa pozrel na mamu — a ona sa mu pozerala do očí. Neboli v tom slová, ale bolo tam všetko.
Vtedy sa začalo obdobie čakania.
A ja, dievča, ktoré ešte pred mesiacom behalo po lúkach ako víla, som začala rásť. Do vnútorného ticha, do hlbokých myšlienok, do obáv, ktorým som nerozumela, ale cítila som ich ako kamene v žalúdku.
Po otcovej ceste "za prácou" sa dom naplnil zvláštnym druhom ticha. Už to nebolo to ticho, ktoré som mala rada – ticho skorých rán, kedy bol svet ešte čistý a neprebudený. Toto bolo iné ticho. Hlbšie. Ticho, ktoré som cítila aj v kosti.
Mama sa snažila. Robila všetko, čo mohla. Chodila do práce, varila, upratovala, usmievala sa na mňa, keď som jej rozprávala o škole, o predstavení, o tom, že sa mi podarila básnička. Ale jej úsmev sa nedotýkal očí. A ja som ho v sebe nosila ako odtlačok — niečo, čo bolelo, ale nechcela som, aby to ona vedela.
Raz večer, keď som sa učila diktát, mama prišla do mojej izby s pohárom čaju. Sadla si na kraj postele a pozerala, ako píšem. Chvíľu nič nehovorila, len sledovala moje písmo.
„Si šikovná,“ povedala potichu. „Si veľmi silná. Viem, že to vieš.“
Zodvihla som hlavu. „A ty, mami? Si aj ty silná?“
Pozrela sa na mňa a usmiala sa. Tentokrát úprimne, ale smutne. „Musím byť.“
Tú noc som nemohla zaspať. Ležala som s očami otvorenými, pozerala na strop a počítala vety, ktoré mama nepovedala. Svet sa menil. Už som to cítila. Detstvo, aké som poznala, sa pomaly uzatváralo ako kniha, ktorej posledné stránky voniajú ešte po starých príbehoch, ale ich papier už šuští inak.
O pár týždňov začali chodiť listy. Od otca. Boli to krátke odkazy na pohľadniciach z cudzieho mesta. Niekedy len pár slov. "Darí sa mi dobre. Pracujem veľa. Pozdravujem vás." Mama si ich prečítala, potom ich odložila do zásuvky pri kuchynskej linke, kde boli aj staré účtenky, gumičky a zlomený zapaľovač. Nikdy o nich viac nehovorila. Ani ja nie.
Zima prišla prudko. Sneh zasypal záhradu, ktorú mama už nestíhala upratovať. Stromy sa zohli pod ťarchou snehu, akoby ich aj príroda cítila. Po večeroch sme s bratom kreslili. On čoraz tmavšie, ja čoraz jemnejšie. Kreslila som domy, kde svietia okná. Svetlá, ktoré znamenali, že niekto je doma. Že niekto čaká.
A potom prišiel večer, na ktorý nikdy nezabudnem. Nie preto, že sa stalo niečo dramatické. Ale práve preto, že sa nestalo vôbec nič. Mama len sedela v kuchyni, pri sviečke, hľadela na prázdny tanier a pri uchu držala telefón. Nepočula som hlas na druhej strane. Iba jej tichý výdych, keď hovor zložila.
Nevšimla si, že stojím v dverách.
A vtedy som to uvidela — nie tú ženu, ktorú som poznala ako mamu, ale dievča, ktoré už nemalo silu byť dospelou.
Tú noc som si do denníka napísala:
„Niečo sa končí. Aj keď ešte neviem čo. Ale mám pocit, že sa už nikdy nevrátime tam, kde sme boli.“
Volám sa Liza.
A toto bolo moje detstvo. Plné svetla. Plné snov. Plné lásky, ktorá dýchala medzi riadkami, aj keď sa už vety začali trhať.
Až príliš skoro som pochopila, že nie každé svetlo svieti večne.
Ale naučila som sa, že aj keď zhasne, pamäť ho vie nosiť ako iskru.
A práve z tej iskry…
…začnem raz znova.
