Nie, nie som zúfalý. Nie som závislý od porna. Ani typický "klient". Len som potreboval vypnúť. Vypnúť realitu. A keď sa mi do rúk dostal kontakt na ňu, spravil som to. Klik. Správa. Cena. Stretnutie. Hodina.
Nešlo mi o sex. Ale sex bol dôvod.
Tak si to aspoň nahovárame.
Nikto si nezaplatí ženu „len tak“. Vždy je tam sexuálny predpoklad.
Ale ja som pod tým potreboval niečo iné.
Niečo, čo sa nedá napísať na Tinder bio a ani priznať kamarátom na pive.
Bol som vyhorený.
Zo života. Zo seba.
Zo žien, ktoré klamali láskavosťou a zo seba, že som predstieral, že mi to nevadí.
"Sprchuj sa, prines si seba, nič viac."
Odpísala mi o pol jedenástej večer.
A ja som vedel, že to nie je len rutinný pokyn.
Bol v tom tón, ktorý mi povedal: „Nepredávam telo. Predávam skúsenosť.“
Dvere sa otvorili a ja som stratil reč.
Nie, nebola to femme fatale z pornofilmov.
Žiadne výstrihy, žiadne lascívne úsmevy.
Jednoduchá čierna blúzka. Vlasy zopnuté dozadu. Jemný parfém. Žiadne umelé pozlátka.
Len oči, ktoré mi čítali myšlienky ešte predtým, než som ich vyslovil.
„Poď ďalej. Víno, voda, čaj?“
Z jej hlasu sálal pokoj.
Bol to druh pokoja, ktorý mi chýbal dlhé mesiace. Možno roky.
Sadli sme si na gauč. Hudba hrala potichu. Bez otázok na životopis.
Nešlo o to, kto som. Ale kým som sa stal v posledných dňoch, týždňoch…
A ona to vycítila.
Nahota bez dotyku
Minúty plynuli a ja som čakal, kedy to začne.
„To“. Teda akcia. Scéna, za ktorú som zaplatil.
Lenže ona nerobila žiadne pohyby. Neponúkala sa. Nenačala nič.
Len sa rozprávala.
„Vieš, koľko mužov si myslí, že chcú sex, ale v skutočnosti chcú len pokoj?“
opýtala sa a ja som nevedel odpovedať.
Lebo odpoveď bola: „Aj ja.“
Bolo to ako vyzliekať sa pomaly — psychicky.
Slovo po slove, pohľad po pohľade.
Hodinu som sa jej dotýkal len očami. A predsa som sa cítil úplne odhalený.
Žiadna erekcia, žiadna póza. Len ja, muž, ktorý sa rozpadol bez bozku.
Ten moment, keď sa ťa niekto dotkne úplne inak
Asi po štyridsiatich piatich minútach položila ruku na moje predlaktie.
Nie zvodne. Nie koketne.
Len tak. Ľudsky.
“Nie je to hanba. Plačú mi tu biznismeni, právnici, otcovia troch detí.
A všetci si myslia, že sú jediní.”
Bol to najsilnejší dotyk, aký som cítil od momentu, keď mi zomrela mama.
Nie preto, že by bol dramatický.
Ale preto, že bol pravdivý. Neočakávaný. Nepodmienený.
Áno, zaplatil som jej. A neľutujem.
Keď zazvonil budík, ktorý si nastavila ako koniec hodiny, neprerušila to násilne.
Len sa usmiala a povedala:
„Ak sa chceš vrátiť, vieš ako ma nájsť.
A ak sa nechceš, aj to je v poriadku.”
Zaplatil som. Bez zľavy. Bez vyjednávania.
Nie za sex. Ale za to, že som si uvedomil, koľko toho nosím v sebe — a ako málo mi stačí, aby som to vypustil.
