Ďalšie spoločné znaky sú tie, že obe prežívajú to dobrodružstvo, či už celé alebo len časť, samé. Sue vyskúšala viacero kombinácii. Cestovanie s jedným človekom alebo so skupinou, no učarovala jej samota. Zažila síce mnoho nepríjemností, možno viac akoby musela, no zvládla to. A Dominika, priznám sa, nie som si celkom istá či je to takto stále, ale na poslednej ceste, z ktorej sa vlastne momentálne vracia, bola sama na motorke.
Obe tieto ženy sú pre mňa obdivuhodné. Ja, ako cestovateľka-začiatočníčka, hoci mám túžbu cestovať sama, sa k tomu zatiaľ neodvážim. Respektíve, sa neodvážim cestovať tak "abroad". Zatiaľ som bola iba týždeň v Izraeli a tri týždne v Španielsku, no v oboch prípadoch to bolo s početnou skupinou ľudí. Po Slovensku nemám problém. Bohužiaľ tu musím myslieť na to, že raz dávnejšie som jednému pre mňa dôležitému človeku sľúbila, že sama stopovať nikdy nebudem. Týmto som sa odkázala na vlaky. Autobusy neznášam.
Ide mi však o to, že už dlhšie ma trápi otázka, či je naozaj tak nebezpečné, ak cestuje sama žena. Veď ak vie kam sa neradno zapliesť a naozaj dbá na bezpečnostné zásady, tak sa to podľa mňa zvládnuť dá. Neviem, možno som v tomto trochu naivná a predstavujem si to príliš jednoducho, no keď sa zamyslíme, uniesť alebo rovno zabiť ma môže v tejto dobe hockto len tak na ulici aj doma v rodnom meste. Aký je teda rozdiel? V rozdiele nákladov na pohreb? V tom, že ak sa mi to stane v cudzine ako cestovateľke-samotárke, je to v podstate trest za moju "hlúposť" a nadôvažok bude môj príbeh predkladaný ako odstrašujúci príklad a utvrdenie v tom, že ženy by nemali cestovať samé, ale ak sa to stane doma, tak je to len prekliata smutná náhoda, že sa to stalo práve mne? Ja vám neviem. Asi si budem radšej plniť sny so slzákom vo vrecku a ak zomriem, tak to aspoň bude stáť za to.
