Umrel mi monsieur Bartolomucci. Ked mi prvykrta zavolal, ci by som k nim nemohla chodit upratovat, tak som mala z jeho hlasu taky dobry pocit, ze az a este raz tolko. Mnoho respektu a galantnosti v zhruba piatich vetach rozhovoru. Zlozili sme a ja mala som prazdninovy pocit.
Potom som u nich zacala pracovat. Marcel a Odette. Obaja deti pristahovalcov. Taliani, Rusi, Poliaci, vsetko sa miesalo v ich povode. Taky normalny par dvoch ludi, ktori si rozumeju a ked si nerozumeu, tak si snazia rozumiet. Ich sposob komunikacie sa mi velmi pacil. Pokoj. To bolo v ich byte na siestom poschodi v bytovke 145 na avenue Lacassagne.
Monsieur maloval. Velmi sa mi pacil obraz zasnezeneho Lyonu z jeho mladych cias. Bol biely a ruzovy a ked na neho v jeseni dopadalo svetlo z balkonoveho okna, farby boli este vyraznejsie a huste, evokovalo to vo mne sklenenu krasu zimy, nieco krasne a nedotknutelne, na co sa radi pozerame, ale obdivujeme len z dialky.
Odette mi vzdy priniesla pomarancovy dzus a pre nich dvoch caj o stvrtej. Plus goûter (susienky alebo cokolada). Spominali, lebo to tak byva, ked uz clovek nema daleko do konca cesty. Boli celkom rozhladeni a zvedavi. Dost cestovali a ich byt bol plny sosiek, skatuliek a suvenirov z ciest.
Monsieur Bartolomucci vela fajcil a dostal rakovinu. Uz pred siestimi rokmi. Medzitym sa s nou vlacil bez jednej oblicky. Ked sme sa stretli po prvykrat, bolo dobre. Az do novembra bolo este dobre. Raz mi vsak zavolal, ze musi ist suren k nasmu mlademu doktorovi Franchinovi a teda, ze ci nemozem prist trosku neskor, ale ze nech urcite pridem. Ja som urcite prisla a rakovina bola na stole, vedla pomarancoveho dzusu a za obrazom zasnezeneho Lyonu. Ale pokoj v tom byte ostal tiez, rovnako ako dostojnost a nejaky maly kus odvahy, napriek vsetkemu.
Nase piatky pri goûter boli unavenejsie, ale stale plne zvedavosti. Pre mna obdivuhodne, ako si Odette vedela povedat, ze "c’est la vie" a ze to je kolobeh, ktoremu nikto neunikne a potom hned nadviazat na Kosice a moju mamu. S prijemnym usmevom. A monsieur Barto trocha nervoznejsi, ale rad, ze sme pri nom.
Raz, ked som tepovala matrac na balkone, mi pan Barto sam od seba povedal, ze on az tak neveri, ale clovek nikdy nevie a kebyze nahodou Boh existoval, tak nech robi ako uzna za vhodne. A ja som mu, pri pohlade na slzy, ktore sa mu vtisli do oci povedala, ze nech sa neboji, ze ak Boh existuje, tak ho urcite objime, ked sa s nim stretne a potom bude vsetko fajn. A bolo mi tazko, lebo som nevedela, ci nejako pomaham alebo nie. Najradsej by som toho pana Bartolomucciho objala sama, ale bolo to medzi nami prilis vznesene a respektujuce.
Pred dvoma tyznami prisiel z jeho prvej chemoterapie a v obyvacke uz bola polohovacia nemocnicna postel, ale zdal sa mi skor fajn. Bol tak rad, ze sa vratil domov, ze sa vratil k Odette. Jeho syn Filip mal so sebou taky prachovkovy typ psa menom Ups. Po francuzsky Oups. Trochu sa bal, trochu sa plietol do cesty...tak ako my vsetci.
To bolo poslednykrat, co som videla monsieur. Hned o tri dni musel byt hospitalizovany a minuly tyzden vo stvrtok mi jeho dcera zavolala, ze nech v piatok do prace nechodim, ze jej otec umrel. Netrpel vsak velmi a zdalo sa, ze bol celkom pokojny. Vediet, ze velmi netrpel ma nejak utesuje.
A dnes kremacia...
(Mily monsieur Bartolomucci,
Zapalila som za vas sviecku v kostole Notre Dame de Bon Secours. Uz to mate za sebou a teraz ste o nieco mudrejsi ako ja.
Dakujem Vam za vsetko, najviac vsak za Vas. Pomohli ste mi tym, ze ste boli. Dufam, ze aj ja som Vam v niecom pomohla, okrem toho vysavania a utierania prachu. Budem na Vas mysliet a modlit sa.
Mam Vas velmi rada.
Vasa Ludmila)
