Dnes si na Slovensku pripomíname Pamätný deň obetí holokaustu a rasového násilia, lebo presne pred 82 rokmi bolo prijaté Nariadenie vlády Slovenskej republiky o právnom postavení Židov, tzv. Židovský kódex. Vtrhol do života Židov s mnohými príkazmi a zákazmi, ktoré zásadne obmedzovali ich občianske a ľudské práva: boli povinní nosiť židovské označenie v podobe žltej hviezdy, bolo zakázané uzavrieť manželstvo medzi Židmi a Nežidmi, Židia stratili volebného právo a nesmeli vykonávať mnohé povolania, vrátane advokácie či lekárstva. Štátne bezpečnostné orgány u nich mohli kedykoľvek previesť osobnú prehliadku a Židia mohli dostať príkaz vysťahovať sa z určitej obce či mesta, a povinnosť presťahovať sa inde.
“My sme žili ako tí [variaci sa] raci, kým nás nechali, kým sa nás niektoré opatrenie bezprostredne nedotýkalo, nádejali sme sa…. 14. marca bol vyhlásený Slovenský štát, zvykli sme si, že sa proti židom písalo v novinách a že sa proti nim robili rôzne opatrenia. Nás sa zatiaľ priamo netýkali a tak sme žili.
V lete 1940 prišla prvá bolestná rana: v auguste vyšla vyhláška, ktorou vylúčili židov zo všetkých škôl s výnimkou ľudových. Pamätám si, že sme písali na Filozofickú fakultu, či ako židovka sa môžem zapísať,” napísala neskôr v rodinných pamätiach moja prateta.
A prišlo ešte oveľa horšie. V marci 1942 začali deportácie Židov do koncentračných táborov. Celkovo bolo počas obdobia fašistického Slovenského štátu zavraždených okolo 70 tisíc Židov.
Moja stará mama mala v tejto hrôzostrašnej situácii relatívne šťastie. Vďaka ukrývaniu sa aj so sestrou vyhli koncentračnému táboru a dožili konca vojny. Avšak prišli o rodičov, o brata a takmer o celú širšiu rodinu. Po vojne sa spoločne presťahovali do Bratislavy. Tu stretla môjho starého otca, ktorý tiež pochádzal zo židovskej rodiny na východnom Slovensku.
Moja stará mama sa dožila vyše 90 rokov, mala dvoch synov, štyri vnúčatá a osem pravnúčat. Dožila sa aj toho, že bratrancova manželka natočila dokumentárny film o domove jej starých rodičov: film Zatopené o kaštieli v Parížovciach, ktorého replika (s niektorými autentickými prvkami) dnes stojí v skanzene Pribylina.
V mojom živote bola stará mama od môjho detstva silno prítomná a som veľmi rada, že sa dožila aj mojich dvoch synov. Po nej som zdedila moje tmavé oči a snáď aj niečo z jej pragmatického prístupu k životu. O vojnovom období s nami nerozprávala a ja to chápem. Myslím, že musela mnohé hrôzy vytesniť, aby mohla žiť ďalej normálny život.
Keď padol komunizmus, veľmi sa tešila aj z toho, že mohla prvýkrát v živote navštíviť Izrael a s dedkom sa opätovne stretli so svojimi príbuznými, ktorí tam emigrovali. Som rada, že vzťahy s našimi izraelskými príbuznými udržujeme naďalej a boli mi silnou oporou aj keď ja som semester študovala na University of Haifa.
Udalosti druhej svetovej vojny pre nás musia byť mementom, aj dnes. Nezabúdajme na vtedajšie hrôzy a chráňme ľudské práva každého jednotlivca aj v 21. storočí.
