Moja prateta bola nepočujúca. O sluch prišla v detstve v dôsledku choroby. Komunikovala s nami vďaka čítaniu z pier a hovorila slovensky aj maďarsky. Ako dieťa som sa prirodzene naučila, že keď sa rozprávam s tetou Juliškou, musím sa postaviť tak, aby mi videla na pery a jasne artikulovať.
Počas školskej dochádzky som ani raz nemala v triede dieťa so zdravotným postihnutím. Len spätne si to uvedomujem. Až počas doktorandského štúdia som mala nevidiacu spolužiačku. Štúdium zvládala perfektne a pomáhali jej aj moderné technológie a programy, ktoré vedeli čítať texty.
3. december je Medzinárodný deň osôb so zdravotným postihnutím. OSN ho ustanovila s cieľom podporiť ich práva a vytvoriť im dôstojné podmienky pre život.
Aj na Slovensku má veľký zmysel si ho pripomínať, lebo naša spoločnosť, podobne ako naše chodníky a budovy, sú ešte stále plné bariér.
Čo potrebujú deti so zdravotným znevýhodnením?
Keď som sa začala odborne venovať inkluzívnemu vzdelávaniu, spoznala som veľké množstvo príbehov o vzdelávacej dráhe detí so zdravotným znevýhodnením.
Na základe mojich skúseností sa zasadzujem najmä za dve veci:
kvalitnú odbornú podporu od raného veku a
právo na inkluzívne vzdelávanie.
Dôležitosť raného veku
Je kľúčové, aby dieťa so zdravotným znevýhodnením získalo čo najviac podpory už v ranom veku. Aj preto patrí obrovská vďaka všetkým centrám včasnej intervencie, ako aj špecializovaným centrám poradenstva a prevencie, ktoré na Slovensku poskytujú odborné služby deťom so znevýhodnením a ich rodinám. Významne prispievajú k tomu, aby sa naučili ich zdravotné znevýhodnenie čo najúčinnejšie kompenzovať.
Práve odborné služby sú súčasťou odbúravania spoločenských bariér.
Prečo je potrebná podpora od raného veku? Predstavím to na príklade nepočujúcich. Ak stretnete dospelého nepočujúceho človeka, možno si poviete, že s ním predsa viete komunikovať cez písaný text. Ale ako by ste komunikovali s dieťaťom, ktoré sa už narodilo nepočujúce? Takéto dieťa prvé roky svojho života žije v neverbálnom svete - hovorené slová nepočuje a čítať ešte nevie. Preto je dôležité, aby sa takéto dieťa čo najskôr naučilo iné komunikačné formy, najmä posunkovú reč. Ako uvádza odborná stránka nepocujucedieta.sk: “Posunkový jazyk je prirodzený jazyk, ktorý používajú v komunikácii nepočujúce deti na celom svete. Vzniká rukami a pohybom hornej časti tela a hlavy, a je preto krásne viditeľný. Nepočujúce deti môžu vďaka posunkom bez problémov vnímať to, čo sa vôkol nich deje a čo im kto chce povedať. Môžu vďaka nemu neskôr bez problémov vyjadriť, čo potrebujú.”
Avšak posunkovanie väčšinou najprv treba naučiť rodičov. Aj na to je potrebná odborná podpora.
Podobné príklady by sme našli pre iné druhy znevýhodnení. Deti s oslabeným zrakom alebo nevidiace, deti nechodiace, deti s mentálnym postihnutím či deti s poruchami autistického spektra. Odborná podpora sa u každého typu postihnutia zameriava na rozvoj oslabených funkcií a správnu kompenzáciu chýbajúcich funkcií či zmyslov.
Patrí dieťa so zdravotným postihnutím do špeciálnej školy?
Často sa diskutuje o tom, do akej školy by malo dieťa s postihnutím chodiť.
Školská legislatíva jasne stanovuje, že každé dieťa má právo byť prijaté do spádovej základnej školy, kde si plní povinnú školskú dochádzku: “Žiak plní povinnú školskú dochádzku v základnej škole v školskom obvode, v ktorom má trvalý pobyt (ďalej len „spádová škola“), ak zákonný zástupca pre svoje dieťa nevyberie inú základnú školu.” (§ 20, ods. 5, zákona č. 245/2008 Z.z.). Zároveň medzi princípy a vzdelávania patrí zákaz všetkých foriem diskriminácie a obzvlášť segregácie (§ 3, písm. f), zákona č. 245/2008 Z.z.).
Zákonní zástupcovia dieťaťa majú teda na výber, či dieťa zapíšu do bežnej školy, alebo do školy pre žiakov so zdravotným znevýhodnením. Oba varianty majú výhody a nevýhody a pri rozhodovaní sa treba prihliadať na viaceré faktory. Akú odbornú podporu dieťa dostane? Aké vzdelanie a výchovu dostane? Ako a s kým sa bude môcť socializovať? Nakoľko sú jednotlivé školy pre rodinu dostupné? Muselo by dieťa pri návšteve špeciálnej školy ísť na internát? Čo dieťaťu a rodine najviac vyhovuje?
Moja kamarátka Stana Schenck, matka syna s Downovým syndrómom, mi v rozhovore pre denník SME povedala: “Mne bolo od prvého momentu jasné, že nechceme Oskara dávať do špeciálneho zariadenia. Ako rodina sme ukážkou inkluzívnej bunky. Keď sa takéto dieťa v rodine narodí, nezaloží sa inštitúcia, v ktorej by preň fungovali veci inak ako pre ostatných. Rodina je mikrokozmos a vzorka, ktorá sa dá preniesť na celú spoločnosť. Chceli sme preňho taký postup, ako majú jeho súrodenci.”
Nemusí to tak platiť pre všetkých a neexistuje jednotná odpoveď na otázku, do akej školy má chodiť dieťa s postihnutím. Ale všetci by mali mať na výber.
Je právo rodičov vybrať najlepšiu školu pre svoje dieťa.
Je povinnosť štátu zabezpečovať deťom so zdravotným znevýhodnením a ich rodinám systémovú podporu.
Bezbariérovosť je samostatnosť. Samostatnosť je opak slabosti.
Vraví sa, že spoločnosť je taká silná, ako najslabší článok spoločnosti. Dovolím si povedať, že osoby so zdravotným postihnutím nemusia byť slabý článok. Čím viac bezbariérová bude naša spoločnosť, a to nie len architektonicky, ale v širšom zmysle slova, tým samostatnejší budú aj ľudia so zdravotným postihnutím.
Čím viac podpory v školách dostanú, tým lepšie budú mať vzdelanie. Čím lepšie bude ich vzdelanie, tým je väčšia šanca, že budú úspešní na trhu práce a budú mať samostatný, zdravý a bezpečný život. A v konečnom dôsledku ich vôbec nemusíme vnímať ako “slabý článok spoločnosti”.
