Predsudok prvý: Na Ukrajinu je nebezpečné cestovať. Ozbrojení vojaci sa tam potuľujú po uliciach a človek si nie je ničím istý.
Nedávno sme sa vybrali na vedeckú konferenciu, ktorú zorganizovala Ukrajinská štátna univerzita v Užhorode. Dvaja. A boli sme najpočetnejšou zahraničnou výpravou; nakoľko sme boli jediní, ktorí prišli osobne. Predsudok zjavne zaberá. Na škodu. Prišli sme do útulného mesta, v ktorom o vojenskom konflikte nečítate ani v miestnych novinách, život tam pulzuje obvyklým spôsobom, ľudia sa usmievajú, kšeftujú, pracujú, úradujú a vysedávajú v kaviarničkách v družnej debate.
Predsudok druhý: na ukrajinskej hranici sa bez úplatku nezaobídete a načakáte sa aj niekoľko hodín.
Pri ceste tam sme na slovenskej strane čakali asi hodinu (vraj sa menili služby colníkov) a na ukrajinskej nás „odbavili“ za nejakých päť minút...
Predsudok druhý neskôr: cesta naspäť. Bola o inom.
Na ukrajinskej strane zdržanie opäť asi desať minút. Nikto nás nezaťažoval prehnanými kontrolami, otázkami, podozrievaním a svojvoľným šikanovaním.
Pred slovenskou colnicou sme čakali plné 4 hodiny. Slovom štyri hodiny! Nebudem opisovať ako sa silné autá dokázali dostať pred mnohých čakajúcich a vytesniť si poradie, nebudem rozoberať, ako sem-tam prešlo zo slovenskej strany auto prázdnym pásom „pre diplomatické vozidlá“, ani viacero iných „drobností“, ktoré človeku rozbúrili adrenalín viac ako dvadsaťročná modelka v negližé.
Jedno nemožno nepovedať – slovenskí colníci vedú s Ukrajincami svoju súkromnú vojnu.
Sú takí cestujúci, ktorí majú neviem prečo a neviem ako – prednosť! Takmer bez čakania. Sú colníci, ktorí prechádzajú z jednej strany colnice na druhú, nosia akési papiere sem a tam, potom si privolajú jedno z čakajúcich áut, vnoria sa do batožinového priestoru, z ktorého im vyčnieva len tučný zadok v khaki gatiach, povyťahujú osádku auta, očami prekutrú každú piaď interiéru, potom čosi analyzujú a napokon za všeobecného potešenia desiatok iných cestujúcich otvoria závoru.
Čo to má byť? Pán Kaliňák, vybehnite tam, prosím, zastavte tú colnícku vojnu!
Alebo inak: ak chceme reálne pomôcť Ukrajine, skončime šikanu na hraniciach vo Vyšnom Nemeckom. Dajme ľuďom možnosť cestovať sem a tam, dôstojne, komfortne a s pocitom radosti. Ide aj o peniaze! Keď naučíme našincov cestovať do Zakarpatska, pošleme Ukrajincom peniaze nie ako dar, ale ako protihodnotu za ich pohostinnosť a krásnu krajinu. Ale aj naopak – mnohí Ukrajinci by si radi prišli na Slovensko. A minuli peniaze. Ako sa mi zdôveril Ivan Ivanovič Babuščak, vysokoškolský učiteľ a veľký obdivovateľ Slovenska: „Veľmi rád by som si zašiel povedzme do Košíc, pozrel si Dóm sv. Alžbety, historickú časť mesta, sadol na dobré pivo, deťom poukazoval aká je vaša krajina krásna. No keď mám čakať päť hodín na colnici, radšej deti takej traume nevystavujem. Na maďarskej strane ťažkosti nie sú – idem cez hranicu a colníci nám len s úsmevom mávajú...“
Ukrajinci nie sú samí mafiáni – predsudok tretí – ani fašisti, ani kobylky, ktoré lačno vyčkávajú, aby mohli skonzumovať všetko od svojich hraníc na západ. Ukrajinci sú naši! Ukrajinci sú milí, priateľskí, pohostinní a najmä ľudia, vďační za všetko čo cítiť človečinou.
Ak teda chceme Ukrajine pomôcť, a zároveň sami sebe, osloboďme sa od predsudkov. Náš establishment musí zastaviť súkromnú colnícku vojnu vo Vyšnom Nemeckom! Musí zaviesť režim malého prihraničného styku medzi oboma krajinami a zároveň vytvoriť predpoklady k tomu, aby Ukrajinci mohli chodiť do Košíc na pivo a na prehliadku sakrálnych pamiatok, a aby Slováci vedeli, že Zakarpatsko je miesto pre dobrú dovolenku. Pre ukrajinské pohraničie to bude pomoc, ktorá sa hádam vyrovná aj reverznému toku plynu...
