Aj mŕtvi sú dobrý biznis pre banky?

Prvé prekvapenie ma čakalo, keď som si prišiel vybrať dedičstvo v hodnote zopár tisíc euro. Pozerali tam na mňa ako na blázna – vraj aký to je účet? Aké peniaze to vôbec chcete? Naveľa zistili, že peniaze po otcovej smrti niekto vybral (!) a účet bol následne zrušený! No, bisťubohu, vravím si – takže poďme na vec – kto to spravil? Kto zrušil účet? Banke trvalo šesť týždňov dokiaľ dospela k poznaniu, že účet zrušil ktorýsi bankový úradník potom ako si všimol, že asi osem mesiacov na ňom neboli žiadne pohyby. Podotýkam, že to bolo v čase, keď už banka pozitívne vedela o smrti svojho klienta a tiež o tom, ktorý notár má účet v správe. Len pre úplnosť – odo dňa smrti až do právoplatného dedičského rozhodnutia nesmie s účtom nikto disponovať! Nesmie. Takže šesť týždňov som čakal na informáciu, ktorú každý iný dokáže zistiť na počkanie, len v Slovenskej sporiteľni potrebujú na rýchle vybavenie dvakrát toľko času ako kvočka na vyliahnutie kurčiat. (Pritom, ak napríklad pozabudnete na termín splátky napríklad úveru, pošlú vám z banky slušnú upomienku, ale – cálujete celých 25 euro!) Napriek tomu mi nedokázali v banke vysvetliť na podklade akého relevantného predpisu tento úkon urobili. Pôvodná verzia bola, že šlo o omyl; ďalšia verzia zasa obsahovala uistenie, že je to bežný postup vtedy, ak osem mesiacov nie je na účte pohyb. No nemajte potom pocit, že banka si robí zo zákonov rolky toaletného papiera alebo – ešte horšie – zakrýva čosi, čo treba zakryť... Sranda na kolieskach prišla s vkladnými knižkami. Boli dve – na jednej tuším jedenásť euro, na druhej až sedem :-). Reku dobre, vyberiem si ich a idem na kávu, nech sa trochu upokojím. Že upokojím! Naštartovalo mi to adrenalín ako komunistické striekačky na sviečkovej manifestácii. Vraj, nemôžeme vám to vyplatiť, lebo na každej knižke musí zostať sedem euro. No dobre, tak ich tam nechajte a budem sporiť po otcovi, akože som jeho dedič, čiže logicky aj právny nástupca. Nie, to nejde! Lebo mŕtvy nemôže sporiť. OK, tak zrušte tie knižky a vyplaťte mi peniaze. Dobre, zaplaťte za každú knižku 6,65 eur... Čóóó – hory trikrát zvolali! Vari som najsprostejší v chotári?! Tak ja mám platiť za zdedené peniaze?! A na podklade čoho?! Pre zaujímavosť – ak zájdete na kataster nehnuteľností vo veci dedičstva, všetky poplatky vám odpustia. Štát má v tomto charakter, napriek tomu, že je chudobnejší ako mnohé banky a ich matky kdesi za Dunajom... V princípe – banka na vašich peniazoch profituje už tým, že ich má v správe a denno-denne s nimi nakladá. A zarába. Akým právom potom minimálny zostatok? Akým právom musím platiť za nebohého majetok? V tomto prípade ide o drobné, ale ako to potom chodí pri veľkých peniazoch? Ako môže byť banka dôveryhodná, keď zruší niečo, čo sa zrušiť nesmie; ako môže byť dôveryhodná, keď dostatočne nechráni peniaze klienta? (V prípade výberu peňazí, keď sa vyberali neoprávnene, hoci to banka v danej chvíli nemusela vedieť, mala po oznámení notára o smrti klienta neodkladne informovať, že bola uvedená do omylu a že peniaze boli nezákonne vybraté, keďže ich ktosi vybral po smrti klienta.)P.S.: Toto je zážitok z Polus City center v Bratislave. V sadzobníku poplatkov Slovenskej sporiteľne som následne našiel údaj – od poplatku za zrušenie sú oslobodení takí, ktorí si založia novú vkladnú knižku. Hej rup! Dobréé, že? To sa deje, keď sedia správni ľudia na správnych miestach. Asi tiež nejaký omyl. Omyl pri zrušení účtu, omyl pri nakladaní s vkladnou knižkou, plno omylných ľudí za neomylné mzdy – tuším. :-) Moje nervy...