V „zlatom“ veku fašistického besnenia. Nebol nijakým gerojom politických figúrok. Pri svojom inauguračnom prejave pred parlamentom zožal rozpaky a iróniu. Mali ho za neschopného politika, za hlupáka, za niekoho, koho treba načas strpieť. Zakrátko však prišla prvá veľká výzva. Pre Európu, pre Britániu, pre Churchilla.
Operácia Dynamo. Pri severofrancúzskom prístavnom meste Dunkirk (Dunkerque) zostalo v obkľúčení takmer 400 000 anglických a francúzskych vojakov. Vlastne celá bojaschopná podstata Veľkej Británie. Cesta bola zarúbaná. Na zemi i vo vzduchu. Jediným únikovým priestorom bol kanál La Manche. Britskí vládni činitelia tlačili na premiéra, aby prijal Hitlerov potupný mier. Odôvodňovali to tým, že z obrovskej presily sa jednoducho nedokážu vymaniť. A majú nedostatok zdrojov – lodí a techniky a ľudí. Výsledok bol napokon takýto: Churchill prikázal zmobilizovať všetky plavbyschopné plavidlá, vrátane civilných lodí, a civilistov – dobrovoľníkov, a vojakov dopraviť do bezpečia. Bol sám proti všetkým. Operácia sa napokon podarila a znamenala veľký zvrat vo vojnovom rozložení síl medzi Nemeckom a Spojencami...
Aktuálne dianie okolo celoplošného testovania mi pripomenulo podobenstvo s operáciou Dynamo v Dunkirku. Ten odpor, pochybnosti, nedôvera, urážky, protesty, zaručene správne prognózy a – akože hlúpy politik na vrchole. A zodpovednosť, ktorá spočíva na jednom človeku. Ide o to, že aj Churchill mal okolo seba odborníkov, aj skúsených politických matadorov. Nebol však jediný človek, ktorý by veril, podľa všetkých, Churchillovým šialeným plánom...
Dunkirk je taký paradox. Taká víťazná porážka. Je symbolom veľkej porážky spojeneckých síl fašistickým Nemeckom a zároveň synonymom veľkého britského víťazstva – podarilo sa zachrániť 300 000 vojakov a zmeniť pozície na vojnovej šachovnici.
Moje podobenstvo nemá byť akoby prímerom Matoviča k Churchillovi, preboha to naozaj nie! Chcem len poukázať na to, že ani drvivá väčšina nemusí mať pravdu. A na to, že človek, ak verí dobrej a správnej veci, nemal by sa dať rozpustiť nedôverou okolo seba. Napokon môže byť naozaj všetko zle. K ničomu. Alebo úplne jedinečné. Nikto by teraz nedal hlavu na klát za to, že práve jeho prognóza vyjde. Všade sa ozýva len krik, a krik, a rady, a táranie, a odborné stanoviská a – guľáš informácií, ktoré smerujú iba k jednému. K pochybnostiam. Nijaké riešenie.
Bol som na teste. Zašteklilo to v nose, a odišiel som s negatívnym výsledkom. Všetko, čo mi vzali, dali do odpadkového koša. Stále rozmýšľam, o akú slobodu som prišiel? Ak toto má pomôcť mnohým iným, tak mi je srdečne jedno, že som akože stratil slobodu...
Nič nie je dokonalé. Iba naše očakávania. Ak testovanie zníži riziká pandémie čo i len o tretinu, bude to lepšie ako nerobiť nič a so slobodou v rukách čakať, čo ten COVID napácha alebo nenapácha. Urobiť čokoľvek, čo neublíži, ale dáva nádej, je správne. Aj keď pripravené „iba“ na 60%, pretože mnohí zdravotníci vraj nechcú testovať...
