Práve doznela premiéra filmu Dubček, ktorá spôsobila čaro nechceného – prišla v čase, podobne ako nedávno film Únos, kedy sa dej filmu javí osobitne aktuálny.
Podstatná časť „Dubčeka“ sa totiž zaoberá moskovským väznením mužov Pražskej jari, a rozhodovaním, či uznať inváziu ako spojeneckú pomoc, alebo sa vzpriečiť a vyvolať prinajmenej občiansku vojnu. Podpísať, či nepodpísať indoktrinovanú doktrínu.
Dubček podľahol tlaku.
Drucker sa slobodne rozhodol podľahnúť abdikácii.
Vtedy Dubčeka držali pod krk tanky. Druckera schmatla pod krk „vyššia moc“.
Vtedy našu krajinu zvierala okupácia spojeneckých vojsk, dnes našu krajinu okupuje mafia a oligarchia.
Vtedy bol Brežnev odhodlaný udržať Československo aj za cenu novej vojny, dnes? Aké odhodlanie sa skrýva za Druckerovou abdikáciou? Do čerta, aké?! Pretože iba prostoduchý človek verí, že všetko je kóšer a že je normálne, keď sa politici menia ako figúrky na pražskom orloji a Gašpar sa javí ako Lenin v mauzóleu. Večný.
Opäť trochu paralela – Lenin vraj chcel, aby ho po smrti slušne pochovali, nechcel byť večný. Možno ani Gašpar nechce, ale musí.
Aká bizarná situácia – po polstoročí tu máme inváziu s novou tvárou: hovorí to po slovensky, vyzerá to slovensky, žije to na Slovensku, no správa sa ako okupant...
Nehovorím iba o koalícii, je to taká bipolárna okupácia.
Dáme sa normalizovať?
