Najmä vtedy, keď sa touto frázou ospravedlňuje čokoľvek – od neznalosti až po otvorené zavádzanie. Akoby samotný fakt, že niekto niečo povie, automaticky robil z výroku názor hodný rešpektu. A ak ho povie premiér, tak vraj už vôbec niet o čom diskutovať.
Lenže práve tu je problém.
Premiér nie je „len jeden z nás“
Premiér nie je bloger, diskutér ani komentátor. Nehovorí „len tak“. V momente, keď stojí na tlačovej konferencii, jeho slová nie sú súkromným prejavom, ale výkonom verejnej moci. A výkon verejnej moci nie je priestor pre voľné názorové improvizácie.
To, čo by si občan mohol dovoliť pri pive alebo na Facebooku, si premiér dovoliť nemôže. Nie preto, že by bol menej slobodný ako my ostatní, ale preto, že má viac moci, viac dosahu a väčšiu zodpovednosť.
Jeho slová:
formujú verejnú realitu,
legitimizujú konanie štátu,
ovplyvňujú dôveru v inštitúcie.
A práve preto na ne platí prísnejší štandard.
Názor nie je univerzálna výhovorka
Názor je hodnotenie. Subjektívne stanovisko, ktoré sa nedá dokázať ani vyvrátiť. Fakt je opis reality. Overiteľný, pravdivý alebo nepravdivý.
Problém nastáva vtedy, keď sa:
názor tvári ako fakt,
neoverené tvrdenie vydáva za objektívnu realitu,
alebo keď sa lož spätne ospravedlňuje vetou „to bol len môj názor“.
Nie, nebol.
Ak premiér povie, že „niečo je“, nejde o názor. Ide o tvrdenie o realite. A to už nie je chránené slobodou prejavu, ale viazané povinnosťou pravdivosti.
Prečo premiér nemôže „len tliachať“
Verejná moc je viazaná pravidlami. Nie morálnymi pocitmi, ale ústavnými princípmi.
Zjednodušene:
premiér nesmie klamať,
nesmie zavádzať,
nesmie prezentovať domnienky ako fakty,
nesmie nahrádzať odborné poznanie osobným presvedčením.
Ak to robí, nejde o „iný názor“. Ide o zneužitie autority funkcie.
A áno – v právnom štáte by za to mal niesť aj zodpovednosť. Politickú, ale v krajnom prípade aj právnu. Pretože nepravdivý prejav člena vlády nie je nevinný omyl. Je to zásah do demokratického procesu.
Sloboda prejavu nie je sloboda moci
Často sa argumentuje slobodou prejavu. Lenže sloboda prejavu chráni občana pred štátom, nie štát pred občanom.
Premiér má slobodu prejavu ako človek.
Ale ako premiér má povinnosť hovoriť pravdu, presne a zodpovedne.
Ak sa tieto dve roviny zamieňajú, vzniká chaos, v ktorom:
sa lož relativizuje,
manipulácia legitimizuje,
a verejná diskusia sa mení na súťaž pocitov.
Nejde o umlčovanie. Ide o ochranu reality.
Tvrdiť, že premiér nemôže mať „iný názor“, neznamená, že nesmie mať hodnotové priority, politické ciele či ideologické východiská. Znamená to len toľko, že nesmie svoje názory vydávať za fakty a nesmie deformovať realitu autoritou funkcie.
To nie je obmedzenie slobody.
To je základná podmienka fungujúcej demokracie.
A čím skôr to pochopíme ako verejnosť, tým menej budeme odkázaní na frázovité „rešpektuj iný názor“ tam, kde by sme mali trvať na niečom úplne inom: na pravde, zodpovednosti a pravidlách.
Keď slová spôsobujú škodu: právna zodpovednosť premiéra
Doteraz sme hovorili o zodpovednosti politickej a morálnej. Tá je však len časťou problému. Menej sa hovorí o tom, že verejné výroky člena vlády môžu mať aj právne následky.
Nie preto, že by sme chceli politikov umlčať, ale preto, že slovo verejnej moci je právne relevantný čin.
Zásah do osobnostných práv
Ak premiér:
verejne označí konkrétnu osobu alebo skupinu,
pripíše jej neoverené alebo nepravdivé konanie,
vytvorí dojem viny, nečestnosti či ohrozenia,
môže ísť o zásah do osobnostných práv – do cti, dobrej povesti či ľudskej dôstojnosti.
A tu je dôležitý moment: postavenie premiéra zvyšuje mieru zodpovednosti, nie ju znižuje.
Európsky súd pre ľudské práva opakovane zdôrazňuje, že pri hodnotení zásahu do práv iných osôb je rozhodujúce:
kto výrok vyslovil,
v akom kontexte,
a aký mal dosah.
Sloboda prejavu štátu má užšie hranice než sloboda prejavu občana
Sloboda prejavu podľa článku 10 Dohovoru chráni predovšetkým jednotlivca pred štátom.
Nie štát pred dôsledkami jeho vlastných výrokov.
ESĽP dlhodobo vychádza z toho, že:
štátne orgány majú pozitívnu povinnosť chrániť verejnosť pred dezinformáciami,
a zároveň negatívnu povinnosť nezneužívať svoju autoritu v komunikácii.
Ak teda premiér vedome alebo nedbanlivo šíri nepravdivé tvrdenia, nejde o „politický názor“, ale o porušenie povinnosti lojality k demokratickému poriadku.
Nepravdivý výrok ako zneužitie moci
Z právneho hľadiska je kľúčové toto rozlíšenie:
omyl → môže sa stať,
lož alebo zavádzanie → je problém,
systematické relativizovanie reality → je zneužitie moci.
Ak premiér opakovane:
spochybňuje overené fakty bez dôkazov,
nahrádza rozhodnutia súdov „svojím názorom“,
vytvára paralelnú realitu,
nejde už o slobodu prejavu, ale o podkopávanie právneho štátu.
Jednoduchý test pre čitateľa: prekročil premiér hranicu?
Ak nabudúce budeš počúvať tlačovú konferenciu alebo rozhovor premiéra, skús si položiť týchto päť otázok:
1. Hovorí ako človek alebo ako funkcia?
Zaznieva výrok v oficiálnom kontexte?
➡️ Ak áno, platí sprísnený štandard pravdivosti.
2. Je to názor alebo tvrdenie o realite?
Hovorí „považujem to za nesprávne“, alebo „takto to je“?
➡️ Ak ide o tvrdenie o realite, musí byť pravdivé a overiteľné.
3. Sú uvedené fakty alebo len presvedčenie?
Opiera sa výrok o dáta, rozhodnutia, zdroje?
Alebo len o „ja si myslím“?
➡️ Presvedčenie nie je dôkaz.
4. Nezamieňa sa hodnotenie za fakt?
Tvári sa hodnotenie ako opis reality?
➡️ To je klasický znak manipulácie.
5. Aký má výrok účinok?
Môže poškodiť povesť niekoho iného?
Môže oslabiť dôveru v inštitúcie?
➡️ Ak áno, nejde o nevinný názor.
Ak výrok neprejde týmto testom, problém nie je v tom, že ho niekto kritizuje.
Problém je v tom, že nemal zaznieť v takej podobe.
Záverečná bodka
Premiér môže mať svoje hodnoty, politické ciele a priority. Nemôže však mať svoju vlastnú realitu.
V demokracii totiž neplatí, že moc vytvára pravdu. Platí presný opak: pravda je limitom moci.
A práve preto by sme mali byť voči výrokom premiéra prísnejší než voči výrokom kohokoľvek iného.
Nie z nepriateľstva.
Ale z rešpektu k pravidlám, ktoré chránia nás všetkých.
(Bloger je autorom publikácie: TINKA, J.: Sloboda prejavu, sloboda tlače a právo. Bratislava: Nakladatelství C. H. Beck, 2026 [v rukopise, vyjde 2.Q 2026])
