Túlavý pes totiž ani nestráži, ani nezabáva, ani nie je priateľom človeka, pretože je jednoducho neprízorný. Túlavý pes má jediný životný zámer – nakŕmiť sa a niekam patriť. Podobne je to aj s túlavými psami demokracie – nástojčivo hľadajú vlastný životný priestor, ktorý by im poskytol zdroje na komfortný život a mocenskú pozíciu, nevyhnutnú na udržanie si živobytia.
Túlavého psa demokracie rozpoznáte podľa príznačných znakov – je členom niekoľkých občianskych združení, ktoré majú neraz troch - štyroch členov, má za sebou neúspešné politické ašpirácie a venuje sa agende, kde nikto nikdy ani tak neočakáva odborné a argumentačne vyvážené diskurzy, ako skôr fabulovanie dramatických príbehov.
Urobil som si súkromnú analýzu spoločenského statusu niekoľkých známych bratislavských aktivistov a všetci, úplne všetci, mali jedno spoločné – viackrát kandidovali do poslaneckých funkcií a takmer vždy – neúspešne! Zopár z nich po rokoch vytrvalého úsilia získalo mandát, no od toho času sa ich aktivita aktivistu rozplynula ako dym zemiakovej vňate a z hlásnej trúby občianskeho tribúna sa razom stal prevodový mechanizmus vôle mocných.
Jeden taký známy tribún ľudu sedí na bratislavskom magistráte, kam sa paradoxne nedostal cez vôľu svojho ľudu, no – cez vôľu mocných. Jeho agendu tvorí komunikácia s občianskymi aktivistami a dozor nad mestskou políciou. Po dvadsaťročnom úsilí a po dvadsaťročnom kandidovaní kade – tade, sa konečne zbavil syndrómu túlavého psa.
Vrtkavé živobytie bojovníka za ochranu životného prostredia sa podarilo vymeniť za pravidelný príjem politika bez konkrétnej a merateľnej zodpovednosti.
Akéže je živobytie ochrana životného prostredia?
Občianska aktivita je niekedy naozaj aj dobrý biznis. Funguje to asi takto: vytipujete si bohatého developera, na miestnom úrade si zistíte aké má investičné plány a potom rozviniete občiansku aktivitu povedzme za ochranu náletovej zelene, a zhodou okolností práve tam, kde developer mieni budovať. Zeleň predsa tvorí prirodzené prostredie; a že má developer v pláne vysadiť park, nie je v tejto chvíli dôležité. Treba zastaviť "agresora", ktorý chce ľuďom zničiť kus zelene, kam si sem tam ktosi odskočí vymočiť sa počas kymácania sa z hostinca alebo tam venčí psy.
Potom príde na obchodné handlovanie – ponuka obsahuje zmier, alebo hnev občanov. Ak vás developer vyhodí, nič sa nedeje, ešte stále je tu konkurencia. Konkurencia rada zaplatí za konkurentove straty, spôsobené prieťahmi pri povoľovaní stavieb alebo dokonca za to, že sa pôvodný zámer zhatí alebo prinajmenšom si vynúti ďalšie náklady...
Je taký demokratický úzus – Vox populi, vox Dei (hlas ľudu, hlas Boží). Lenže zdá sa, že hlasom Božím, v prípade niektorých občianskych aktivistov, sa stáva skôr brechot túlavých psov, než skutočný záujem ľudí. Dôkaz? Agenda, ktorou tzv. občianski aktivisti vzrušovali verejnosť, takmer zakaždým napínala nervy úplne inde než medzi verejnosťou. Keby to bolo inak, nezostali by „ľudoví tribúni“ na politických kandidátkach odvrhnutí kdesi na konci záujmu voličov, neboli by odsúdení túlať sa v politických vodách, ale boli by ich ľudia vyzbrojili mandátom moci meniť veci nie z ulice, ale za múrmi, kde sa kujú mocenské rozhodnutia.
A tak zostáva otázka – komu slúžia niektorí bratislavskí aktivisti?
Starý pán Churchill asi vedel o kom hovorí, keď varoval, že „demokracia je najhorší spôsob spravovania spoločnosti...“
