Tŕpna bieda, život medzi dažďovými kvapkami a v neustálom strehu pred násilím blízkych. Nikto nepríde, aby zastavil ťažkú ruku násilníka a detskú obeť láskavo ochránil. Bolesť je súčasťou bežného života rómskych detí. Bolesť je normálna.
Normálne je aj snívať. Snenie je únikom, je oázou, ktorá dáva nádej a pomáha prežiť.
Deti sú však čisté tvory, bezohľadu kam sa narodia. Prichádzajú na svet plné očakávaní, dychtivé po živote, talentované, pripravené na radosť. A svet naokolo im pomáha, alebo ich túžby kruto dusí. Snedé deti prichádzajú so stigmou. So stigmou biedy, svojej snedosti, predsudkov, prekliatia svojej komunity... So stigmou, ktorú začínajú pociťovať pomaly; pretože prichádza nepozorovane, akosi plazivo, s tým, ako snedý človiečik začína cítiť svet. Ich duše sú však napriek tomu veselé, vedia spievať, smiať sa, kresliť, kúzliť krásno, len svet im berie šancu, svet im prichystal okovy ľudskej nevraživosti a akoby škrtil ich detskú tvorivosť...
Deti z osady v Muránskej Dlhej Lúke svoj najkrajší zážitok v živote označili takto:
„...že som mal veľa kamarátov zo školy.“
„...zažil som gól!“
„...stretol som brata z väzenia.“
„...mal som dobrého trénera.“
„...že som v škole.“
A to najhoršie, čo v živote zažili, pomenovali ako:
„...smútok a plač.“
„...chudobu.“
„...rozchod mami s otcom.“
„...smútok, lebo mi zomrela starká.“
„...ľudí.“
Za každou touto jednoduchou myšlienkou je tušiteľný príbeh dieťaťa. Rovnako ako za vyznaním sa po čom túžia:
„...aby sme mali dobrý dom. Chcem skončiť školu a mať dobrý život.“
„...dostať sa niekde het.“
„...krásny život s rodinou. Chcem sa stať advokátom.“
„...chcem mať dobrú rodinu.“
„Ktokoľvek zachráni jediný život, je to akoby zachránil celý svet.“ (Talmud, Sanhedrin 4:5)
Projekt „FOTOROMA“ nemal ambíciu zmeniť život cigánskych detí, chcel iba pootvoriť dvere do života rómskej komunity. Pootvoriť dvere, aby majoritná spoločnosť uvidela, že aj tam žijú plnohodnotní ľudia s talentom a túžbami. Pootvoriť dvere, aby z tej osady bolo vidieť, že svet gadžov je aj ich svetom. Že je prinajmenšom inšpiratívny k tomu, ako sa vymaniť z prekliatia biedy.
Podarilo sa!
Rómske deti dostali možnosť fotoaparátom nakresliť život svojich najbližších, zobraziť atmosféru osady, vymaľovať svoje ľudské radosti. A ony fotili. So smiechom. S ostychom. S nadšením. S radosťou. Inšpiratívne. Dobre. Farebne. Kvalitne. Zaujímavo. Výtvarne. A – prekvapili.
FOTOROMA cez detskú tvorivosť malo priniesť teplo medzi predsudky a roztopiť ľady nezáujmu. Niekoľko študentov a pedagógov Fakulty masmediálnej komunikácie z Trnavy (s podporou nórskych fondov) prišlo priamo do rómskej osady, priniesli fotoaparáty a učili tamojšie deti fotiť! Z tohto originálneho socioumeleckého experimentu vznikol súbor vynikajúcich fotografií, ktoré vytvorili deti, držiac v ruke po prvý raz skutočný fotoaparát. Z fotografií vychádza skutočne výnimočná kniha a realizujú sa štyri výstavy – jedna v Muránskej Dlhej Lúke, druhá v Smoleniciach, tretia v Trnave a tá najatraktívnejšia od 17. novembra v Osle. Za účasti malých Cigánov, autorov fotografií.
Projekt FOTOROMA mal aj ľudský rozmer. Všetci, ktorí prišli do rómskej osady, aby pomohli a učili deti novej kreatívnej aktivite, odišli z osady iní. Svet ostrakizovanej komunity ich zasiahol. Prinajmenšom natoľko, že začali cítiť a premýšľať.
Projekt FOTOROMA sa stal akousi sociálnou arteterapiou, ktorá prelomila tabu a sublimovala stigmu – aspoň medzi aktérmi originálneho projektu. Veď, ak zachrániš (zmeníš) jeden život, akoby si zachránil (zmenil) celý svet.
O tom bol FOTOROMA.
Prehliadka výberu z najlepších fotografií od rómskych detí z Muránskej Dlhej Lúky:
DOKUMENT O FOTOWORKSHOPE V RÓMSKEJ OSADE
