Vôbec nejde o nejakú nedlhú záležitosť, ale o mnohomesačné návštevy psychológov, lekárov a sociálnych pracovníkov. Každý z tých ľudí má svoj svet, každý z nich meria lásku k rodičom iným metrom. Medzitým napätie doma, nekonečné skrývanie detských pocitov, stres a beznádej, že všetko zasa raz bude ako kedysi.
Boj, v ktorom sú iba porazení.
Na nedávnej medzinárodnej konferencii Dieťa v ohrození, ktorú zorganizovalo Ministerstvo školstva v gescii Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie, viacerí odborníci hovorili o tom, ako sa má štát k deťom správať citlivejšie.
Veľmi zarezonovala kritika súdnych znalcov. Mnohí z nich pracujú metódami, ktoré vo vyspelých krajinách odborníci dávno spochybnili a opustili. Odporúčania pre súd vyťahujú ako z klobúka. Vari ešte s väčším záujmom sa stretla prednáška o vedeckých základoch zavrhovania rodiča v podaní svetovo uznávaného odborníka z APA (Americká psychiatrická asociácia) – prof. Williama Berneta.
Ohrozujú znalci deti? Je koncept zavrhovania rodiča pavedou? Akú nádej majú deti, že sa raz vyhnú centrifúge rodinných vzťahov? Odpoveď sme hľadali u sociologičky Aleny Dušatkovej, členky svetového združenia odborníkov na problematiku zavrhovania rodiča PASG (Parental Alienation Study Group) v Nashville (USA), prezidentky Rady pre práva dieťaťa a členky vedeckého výboru konferencie Dieťa v ohrození.
● Na konferencii sa celkom nahlas hovorilo o častých prípadoch neodborných zásahov štátu do života detí z rozpadajúcich sa rodín. Verejnosť sa spolieha, že odborníci vždy kompetentne zasiahnu a deti ochránia. Je to inak?
DUŠATKOVÁ: Povážte ako sa správa štát! Teologička chodí školiť sudcov o psychologických a psychiatrických témach, za štátne peniaze vydá o tom metodologickú príručku pre forenzných znalcov a ešte s recenziou od štátnych úradníkov s právnickým vzdelaním. Štátna úradníčka s právnickým vzdelaním a praxou prednáša sudcom o tom, ako posudzovať psychologické problémy detí a organizuje na túto tému politické vyhlásenia. Ministerstvo potom vyhlási, že nejde o právny názor ani ministerstva, ani Slovenskej republiky, no väčšina sudcov už berie konšpiračné teórie teologičky a ministerskej úradníčky ako písmo sväté.
Cítim, že v problematike ochrany detí sa máme ešte veľa čo učiť. Pretože stále prevažuje silný štátny paternalizmus (paternalizmus: systém vládnutia, riadenia vyznačujúci sa centralizmom, direktívnosťou a ochranným postojom. Pozn. autor.) nad snahou sieťovať odborníkov z rôznych oblastí, otvorenosťou k novým vedeckým poznatkom a zdravým rozumom.
● V čom znalci ohrozujú deti?
DUŠATKOVÁ: Začína to zákonom o rodine, ktorý v § 24 zakotvil princíp Sofiinej voľby – stanovil, že súd „určí, komu maloleté dieťa zverí do osobnej starostlivosti“. Tým začína súťaž o najlepšieho rodiča, ktorú systém podporuje. V tom je najväčšie zlo a neľudskosť v zaobchádzaní s deťmi. Pritom rovnaký zákon v čl. 5 písm. h/ konštatuje, že „pri určovaní a posudzovaní záujmu maloletého dieťaťa sa zohľadňujú najmä podmienky na vytváranie a rozvoj vzťahových väzieb s obidvomi rodičmi, súrodencami a s inými blízkymi osobami...“. Mali sme v rukách posudky, v ktorých znalec skonštatoval, že dieťa má dobrý vzťah s obidvomi rodičmi, že obidvaja sú rovnako schopní sa o svoje dieťa postarať, ale neodporúča striedavú osobnú starostlivosť. A toto je už vyslovene ignorovanie nielen zákona, ale najmä najlepšieho záujmu dieťaťa.
Problémom je, že nikto poriadne nevie, z čoho znalec vychádzal, keď pripravuje odporúčanie pre rozhodnutie súdu. Chýbajú prílohy a zdôvodnenie, ako znalec k svojim záverom prišiel, a prečo odporúča napríklad jednému rodičovi dieťa vziať a druhému ho ponechať. Zákon o znalcoch to prikazuje, no prax túto povinnosť nerešpektuje. To je zásadný problém. Predstavte si, že – prepytujem – znalec má určiť výšku škody havarovaného auta a nepriloží fotografie, iba opíše, čo videl. Neobstálo by to pred žiadnym súdom. Znalci pri vyšetrovaní detí a rodičov používajú testy, ktorých objektívnosť ešte v roku 1964 v Nemecku vedci spochybnili. Vo vyspelých krajinách sa v poručníckej agende nepoužívajú. U nás máte posudky plné testov, a nikto netuší k čomu mali slúžiť, čo chcel znalec nimi povedať. Výber batérií psychodiagnostických testov je na slobodnej úvahe toho-ktorého znalca, a to bez povinnosti zdôvodniť, čo majú namerané výsledky potvrdiť, vyvrátiť alebo vylúčiť, čo nimi sleduje. Veľký problém sú taktiež normy testov, ktoré znalci používajú. Niektoré z testov ani nemajú slovenské normy, niektoré normy sú staršie ako 30 rokov a to spôsobuje významné znižovanie validity a reliability výsledkov testov, ktoré potom nereflektujú spoločensko-kultúrny vývoj, ani vývoj etických noriem. Nadmieru sa používajú aj projektívne testy bez určeného záväzného postupu pri ich výbere a interpretácii. O chýbajúcej kvalifikácii znalcov ku interpretácii niektorých psychodiagnostických metód treba tiež nahlas hovoriť, pretože mať diplom z psychológie bez hlbšieho poznania vedeckého pozadia konkrétnych psychodiagnostických metód, nestačí. Na porovnanie, kto z nás by sa dal operovať praktickému lekárovi? Ten lekár môže mať výbornú profesionálnu reputáciu, diplom z lekárskej fakulty a atestáciu, ale stále to nie je špecialista – chirurg. Podobne je to s psychodiagnostickými nástrojmi. Naše deti sú však bez mihnutia oka testované psychológmi, ktorí okrem toho vysokoškolského diplomu a znaleckých skúšok nemajú žiadnu ďalšiu kvalifikáciu na aktívne využívanie niektorých psychodiagnostických metód. Problémov so znaleckou činnosťou je veľa. Zatiaľ sme na Slovensku nezaznamenali žaloby dotknutých na porušenie ich práva na ochranu osobnosti a ochranu psychickej identity či už ich vlastnej, alebo ich detí z dôvodu nekvalifikovanej aplikácie a interpretácie psychodiagnostických testov. Ale časom to príde. Sledujeme s akou dávkou miernej hystérie sa Slovensko a ostatné krajiny EÚ pripravuje na zavedenie Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady EÚ 2016/679 GDPR (General Data Protection Regulation), o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov. Ale osobným údajom je aj každý údaj o psychickej identite človeka. Je otázkou, či potom sú poručnícke súdne rozhodnutia spravodlivé a v najlepšom záujme dieťaťa. Nejde iba o náš názor, nedostatky vidí aj ministerstvo práce a uvedomujú si to mnohí ďalší odborníci.
● Vo verejnom diskurze zaznieva polemika o syndróme zavrhnutého rodiča. Niektorí znalci ho dokonca diagnostikujú, väčšina tento koncept však odmieta. Vrátane štátnych a profesijných inštitúcií. Ako vec vyznieva z vašich analýz?
DUŠATKOVÁ: Problém nastáva v okamžiku, kedy dieťa vystavíte otázkam cudzích ľudí (kolízny opatrovník, forenzný znalec, sudca) a ono zanovito opakuje, že sa odlúčeného rodiča bojí. Nechce ho. Napriek tomu, že do rozvodu mali kvalitný vzťah. S touto situáciou si u nás nevie nikto poradiť. A tak sa prijala schéma – nechceš rodiča? V poriadku, je to v tvojom najlepšom záujme, aby sme rešpektovali tvoj názor, tak s rodičom nebudeš. Nikto neskúma pôvod a dôvod takéhoto odmietania. A dopad na psychický vývin dieťaťa. Napríklad kanadský psychológ Stanley Rachman definoval tri zdroje strachu – trauma, sprostredkovaná skúsenosť a – informatívny strach. Práve tento, naučený strach, môže byť zdrojom úzkostných stavov a odmietania odlúčeného rodiča. Rodič, ktorý má dieťa v moci, a väčšinou je to matka, vytvára u dieťaťa separačný strach spôsobom, že dieťa stresuje falošnými varovaniami, že ho otec unesie a už sa nikdy s mamou neuvidia... Alebo vykresľuje otca v zlom svetle a dáva dieťaťu najavo, že je nežiaduci. Mentálna manipulácia je veľmi častý jav, no forenzní znalci s ňou pracujú veľmi cudne, váhavo, hľadajú argumenty ako ju zdôvodniť alebo zjemniť, či bagatelizovať a relativizovať. Ide však o veľmi vážny jav, ktorý treba vnímať ako problém verejného zdravia...
Syndróm zavrhnutého rodiča odborná verejnosť Slovenskej republiky a priori neodmietla. Ak mienite odmietavé vyhlásenie, ktoré pred časom obletelo médiá, je to súkromný názor niekoľkých osôb, ktoré sa zúčastnili na stretnutí zástupcov rôznych skupín a predstaviteľov zainteresovaných odborníkov na pôde Ministerstva spravodlivosti. V ňom bez akejkoľvek vedecky akceptovanej diskusie, bez dôkazov a napriek medzinárodnej úrovni poznania vedy vyhlásili, že zavrhovanie rodiča dieťaťom je paveda. Pýtali sme sa, čo sa deje; a ako Úrad vlády, tak i Ministerstvo spravodlivosti sa vyjadrili, že nejde o ich oficiálny právny názor. V podobnom duchu odpovedali aj ostatné zúčastnené inštitúcie a odkazovali na vysoko postavenú štátnu úradníčku z Ministerstva spravodlivosti, ktorá zmienené politické vyhlásenie zorganizovala.
● Lenže, viacero odborníkov sa vyjadrilo, že syndróm nie je diagnóza a že ide o pavedu.
DUŠATKOVÁ: Paradoxom je, že vyhlásenia šíria ľudia, ktorí o zavrhovaní rodiča vedia len toľko, že koncept sa im nehodí do politického vnímania detského sveta. Nikdy tento patologický jav neskúmali. Na Slovensku sa nikto systematicky zavrhovaniu rodiča nevenoval a doteraz nevenuje. Kto je potom odborníkom v tomto smere? Jedinou, kto už niekoľko rokov robí výskum, advokačnú činnosť a supervíziu, je Rada pre práva dieťaťa. Nazbierali sme klinické poznatky asi z 58 prípadov, nazhromaždili sme veľa zahraničných štúdií, literatúry a vedeckých zdrojov a onedlho vydáme aj prvú publikácia o syndróme zavrhovania rodiča od nemeckého pedopsychiatra a terapeuta Wilfrida von Boch-Galhaua. Zastupujeme Slovensko v celosvetovej sieti odborníkov PASG (Parental Alienation Study Group) so sídlom v Nashville v USA, ktoré združuje cez 400 odborníkov zo 46 krajín sveta. Knižnica iba tohto združenia obsahuje cez tisíc vedeckých monografií, štúdií a článkov, dokumentujúcich tento závažný patologický jav. Ak si dáte pojem „parental alienation syndrome“ do vyhľadávača Google, objaví sa 36 200 výsledkov. V roku 2013 bol koncept zavrhovania rodiča zakomponovaný do troch diagnóz v rámci DSM-5 (diagnostický manuál chorôb v USA). Na základe metaanalýzy výskumných dát a odborných štúdií sme zostavili architektúru diagnostikovania, ktorá umožňuje identifikovať zavrhovanie rodiča aj cez európsky manuál MKCH-10. O problematike sa na vedeckom podujatí na Slovensku po prvý raz hovorilo v roku 2015 na konferencii Dieťa v ohrození, ktorú zorganizoval Výskumný ústav detskej psychológie a patopsychológie; potom v roku 2017 na svetovej konferencii Rady pre práva dieťaťa v Bratislave Deti v sieti a následne na ďalšom ročníku medzinárodnej konferencie Dieťa v ohrození v decembri 2017.
V Londýne a v Ľubľane sú už kliniky na liečenie psychických dôsledkov zavrhovania rodiča.
V zahraničí sa k veci stavajú tak, aby krutý problém detského utrpenia riešili, nie zakrývali a ešte aj popierali ako kedysi učenie Galilea Galileiho, že Zem je guľatá ...
● V čom je teda problém, keď vo svete sa s konceptom zavrhovania rodiča intenzívne pracuje a na Slovensku sa intenzívne odmieta?
DUŠATKOVÁ: Zavreli sme sa za železnú oponu. Stav zavrhovanie rodiča je podobná situácia, ako keď sa človek dostane do sekty. Podstatou je vymývanie mozgu. Všade vo svete sa takáto deštruktívna manipulácia s dieťaťom považuje za psychické týranie a ťažkú formu domáceho násilia. Pracovať s konceptom zavrhovania rodiča by znamenalo reštrukturalizovať agendu domáceho násilia, a to je už vysoká politika... Konšpirátori argumentujú, že dieťa môže rodiča zavrhnúť práve preto, že s ním zažívalo domáce násilie. Tento argument však odhaľuje nahotu kráľa. Vedecká komunita vo svete totiž rozlišuje dva pojmy – parental alienation (zavrhovanie rodiča), ku ktorému dochádza vtedy, ak malo dieťa s rodičom kvalitný vzťah a vplyvom manipulátora sa to zmenilo až do stavu, že začne rodiča znevažovať, ponižovať, dokonca fyzicky atakovať a odmietať. Potom je to parental estrangement (odcudzenie rodiča), kedy ide o odcudzenie, spôsobené zanedbávaním, či týraním dieťaťa.
●V čom sú forenzné posudky ešte problematické?
DUŠATKOVÁ: Vezmite si také pozorovanie. V psychológii je jednou z bazálnych metód vyšetrovania. Ľudskú komunikáciu vytvára 80% neverbálnej reči (intonácia hlasu, reč tela, mimika, haptika a pod.) a iba 20% verbálnych prejavov (reč). Znalec však urobí záznam iba z toho čo počul a ešte aj to interpretuje podľa svojho. Dochádza k výraznému skresleniu a nie je neobvyklé, že aj k účelovej interpretácii povedaného. Poznáte z bežného života takú situáciu, keď jeden druhému vysvetľuje, že to čo povedal nemyslel tak, ako si ten druhý vysvetlil? Nikto nevie skontrolovať, čo sa za dverami znalca dialo. Máme k dispozícii video asi jedenásťročnej youtouberky. Sedí pred kamerou a číta záznam svojho vypočutia pred súdom. Nasrdene komentuje, čo je v ňom zapísané sudkyňou, a čo ona sama v skutočnosti povedala inak...
Veľký problém vidím aj v súdnej praxi, ktorá na sudcu prenáša odbornú zodpovednosť za metodickú správnosť otázok položených znalcovi v žiadosti o znalecký posudok. Odkiaľ má v psychológii nevzdelaný sudca brať istotu, že sa pýta správne, teda že otázky, na ktoré žiada znalca v posudku odpovedať sú také, ktoré odhalia to podstatné? Môže sa spoliehať na svoje skúsenosti, ale pretože žiadnu z rodín dobre nepozná, lepšie otázky znalcovi by kládla napríklad dlhoročná susedka rozhádaného páru. Typický príklad otázky znalcovi je v posudku odpovedať, ku ktorému z rodičov má dieťa lepší vzťah. Bez toho, aby sudca žiadal, ako sa na vzťahu dieťaťa k rodičom podpísalo, že už dlhší čas žije len s jedným z rodičov a prakticky nemá žiaden kontakt s tým druhým... Ak sa nesprávne pýtame, dostávame odpovede, ktoré nehodnotia situáciu v rodine komplexne a iba prilievajú olej do ohňa.
Forenzné posudky sú založené z veľkej časti na neoveriteľných tvrdeniach a na subjektívnych záveroch, ktoré nemajú nijakú súvislosť s vykonaným vyšetrovaním.
Potom sa objavujú rôzne nezmyselné znalecké odporúčania. Napríklad: znalec skonštatoval, že obaja rodičia sú rovnako spôsobilí vychovávať a dobre sa o dieťa postarať, obaja ho majú radi, ale treba, aby súd nabral odvahu a otcovi zakázal styk, nech sa už nesťažuje, že byť s dieťaťom hodinu do mesiaca a v kancelárii úradu práce je pre neho nedostatočné! Alebo: opäť rodičia a dieťa v pohode, ale znalec odporúča zveriť syna matke, pretože matka je predsa len matka. Alebo – dcéra od matky preberá negatívne postoje k otcovi, v dôsledku čoho má potlačené emócie k nemu, no nemožno povedať, že ide o manipuláciu, pretože matka to nerobí zámerne... Úplným odborným skvostom je, keď po asi päťročnom súdnom procese, počas ktorého bolo dieťa od otca úplne odrezané, súd na základe znaleckého posudku skonštatoval, že dieťa nechce byť s otcom lebo nie je naňho zvyknuté a nemohlo by v stredu chodiť na krúžky. A neupravil styk. Vraj je to v najlepšom záujme dieťaťa! V tomto prípade sa to rovnalo zákazu styku, pretože matka otca k dieťaťu nepustila ani cez poštovú schránku...
● Je nejaká cesta z tohto marazmu?
DUŠATKOVÁ: Znalecký posudok sa berie ako všeliek na každú nezhodu pri rozvode. Je správne posielať zdravých ľudí k psychológovi len preto, že sa povadili? Je v súlade so zdravým rozumom, aby každý otec podstupoval zložité psychologické testovanie iba preto, že sa rozišiel s manželkou, ale chce sa naďalej starať o spoločné dieťa? Prečo psychologicky vyšetrujeme len rozvádzajúcich sa rodičov a nie potom všetkých rad-radom? Znalecká činnosť sa stala výnosnou živnosťou. Taký čarovný príklad: v Bratislave je smutne známy kňaz, ktorý si privyrába znaleckou činnosťou. Jeho znalecké závery neraz vyznievajú ako vytiahnuté z klobúka. (Analyzovali sme asi osem jeho posudkov.) Za jeden takýto produkt si účtuje 1 200.- €.
Znalecké dokazovanie tejto „úrovne“ by som razom zrušila! Odborník by sa mal do rozvodu zaangažovať naozaj len vtedy, ak sú vážne a riadne odôvodnené podozrenia, že v rodine je niekto psychicky narušený do takej miery, až to ohrozuje zdravie a bezpečnosť dieťaťa.
Ideálnym riešením by bol tzv. Cochemský model, ktorý zaviedli v Nemecku. Veľmi sa osvedčil, a začína sa ujímať aj v Čechách. Je to niečo ako konkláve: keď volia pápeža, voličov – kardinálov odrežú od vonkajšieho sveta, a až do času, kým nezvolia nového pápeža, nevyjdú na svetlo Božie. V prípade Cochemského modelu sudca pozve k stolu rodičov, sociálnych pracovníkov, psychológov, advokátov a prípadne iných vo veci dôležitých ľudí, a kým sa nezrodí dohoda o usporiadaní vzťahov rodičov k dieťaťu, dovtedy súd nesúdi a nerozvádza. Takýto model rozhodovania o rodičoch, ktorí rozbili deťom rodinu, je menej stresujúci pre bezmocné deti a je aj menej ekonomicky náročný, bez zbytočných prieťahov a najmä – bez forenzných znalcov.
Na Slovensku sa už s Cochemom začalo koketovať, no ozývajú sa hlasy z justičného prostredia, že my sme predsa iní ako iní, že u nás by to nešlo...
