Osobne považujem za hanebné, ak sa intímne vzťahy detí prepierajú na verejnosti. Ešte hanebnejšie je to, ako v tomto konkrétnom prípade, keď médiá informujú nepravdivo, účelovo, jednostranne. A keď odmietajú zverejňovať názory, ktoré sa odlišujú od vytvoreného mediálneho obrazu. Rada pre práva dieťaťa, kde sa angažujem dlhé roky, sa venuje prípadom detí, ktoré sa ocitli vo víre rodičovských animozít a stávajú sa zbraňou jedného voči druhému. Nie, nejdem zverejňovať fakty, ktoré poznám, nie je to v záujme detí, nerieši to ich situáciu, no najmä, máme v Rade zásadu, že o deťoch vždy diskrétne. Iný level sú dospelí. Nielen rodičia, ktorí za všetko môžu, ale aj štát, ktorý má chrániť, no, paradoxne, častokrát necitlivo pomáha problémy umocňovať.
Prípad detí Very Wisterovej zas a znovu odhaľuje desivý stav, o ktorom sa hovorí, ale hovorí sa demagogicky a nepravdivo, bez najmenšej snahy veci riešiť z pozície detí. V Rade pre práva deťaťa sme sa zhodli na tomto stanovisku, ktorým chceme verejnosti osvetliť problém detí v krízových rodičovských vzťahoch a problém štátu, ktorý sa k deťom stavia ako k majetku jedného z rodičov:
„Poznáme prípad detí Harlowa Hulsha a Thea Hulsha, synov Very Wisterovej, z našej poradenskej praxe. Máme dlhoročné skúsenosti s podobnými rodičovskými rozbrojmi po rozpade vzťahu a dôverne poznáme fungovanie poručníckeho súdnictva na Slovensku. Preto môžeme kompetentne vyhlásiť, že únos detí aj v tomto prípade je dôsledkom zlyhávania a zlyhania systému. Mediálny obraz tohto odsúdeniahodného prípadu je plný emócií ľútosti nad zranenými rodičmi. Nikto sa nezamýšľa nad tým, čo prežívajú deti. V tom je zásadná chyba.
Úrady a súdy vždy riešia, ktorý z rodičov má mať deti, nikto však nerieši ako ochrániť dobré rodinné vzťahy detí. Len tak sa mohlo stať, že súd sa v prípade detí Hulshovcov ťahal tri roky, počas ktorých sa k otcovi dostali len občas, prežívali vnútropsychický konflikt spôsobený tým, že z jednej chvíle na druhú museli prestať mať jedného milovaného rodiča radi, a mohli ho vídavať iba ako návštevníka, aj to len niekde na ulici. Pred časom museli odísť z pôvodného domova a prispôsobiť sa cudziemu prostrediu, lebo rodičia. Nemôžu ľúbiť mamu a otca, musia si vybrať len jedného z nich, a lásku k tomu druhému potláčať a skrývať.
Toto je realita tisícok detí na Slovensku. Namiesto radostného detstva chodia po psychológoch a psychiatroch. Veď len za posledné štyri roky bolo psychiatricky liečených 153 000 detí na úzkostné poruchy, z veľkej časti spôsobené konfliktmi v rodine.
Odmietame mediálny lynč ktoréhokoľvek z rodičov detí, odmietame prepieranie súkromia detí a vyzývame k zdržanlivosti médiá, úrady i všetkých, ktorí sú akokoľvek zainteresovaní do tohto prípadu.
Naproti tomu žiadame, aby štát začal zásadne meniť súčasnú prax pri ochrane detí. Aby chránil ich vzťahy a nie želania rodičov, komu dieťa po rozpade rodiny zveriť. Dieťa je svojbytná bytosť, rodičia majú právo ľúbiť ho, a za to sa oň s láskou starať. Ak sa spoločnosť zhoduje, že dieťa nie je vec a majetok, potom musí prestať so zverovaním a musí začať chrániť!
Treba prijať Detský zákonník ako komplexnú právnu normu, ktorá zohľadní najlepšiu prax, najnovšie vedecké poznatky, medzinárodné skúsenosti a dlhoročné empirické poznatky reprezentatívnych mimovládnych organizácií. A názory detí. (Rada pre práva dieťaťa disponuje napríklad vyše 2 000 príbehmi, ktoré napísali deti o tom, ako si predstavujú svoje práva.) Návrh opierame o hlas verejnosti: myšlienku Detského zákonníka podporilo na sociálnych sieťach 35 000 ľudí, platforma Čiernobiele srdcia vyzbierala vyše 5 000 podpisov pod petíciu za urýchlenú zmenu legislatívy o deťoch, vznikla Iniciatíva vymazaných rodičov s podporou takmer 15 000 ľudí.
Nie je nič dôležitejšie, ako zastaviť štátny paternalizmus, negatívny dopad skupiny vplyvných úradníkov a advokátov, ktorí deformujú poručnícku agendu, a vypočuť hlas verejnosti. Ak chceme bojovať proti extrémizmu, musíme začať ochranou dobrých rodinných vzťahov detí. V zmysle odkazu Ivana Štúra: „Deti netreba veľmi vychovávať, stačí pekne žiť.“ Ak budeme pekne žiť v rodinách, budeme pekne žiť aj v spoločnosti.“
