Ak niekto kričí, že ide chrániť rodinu, preto treba každému prikázať, že manželstvo je sväté; potom nemyslí na deti, ale len na majorizáciu svojho svetonázoru. Nesleduje spoločenský vývoj, ale – a to hovorím ako kresťan – vlastnú ideológiu, do ktorej si znetvoril náboženstvo. To je však iná téma, ktorej sa budem venovať v druhej časti blogu.
Teraz o homosexuáloch, láske a deťoch.
Nebudem radiť nikomu, čo má urobiť ohľadom referenda, no uľavilo by sa mi, keby každý pri svojom rozhodovaní myslel predovšetkým na deti. Ide o toto:
Sloboda každého jednotlivca končí tam, kde začína sloboda iného. To je základná premisa pri každom premýšľaní, konaní a správaní sa v spoločnosti, ak hovoríme o slobode a demokracii. Preto sa pýtam, prečo by nemal mať právo na lásku človek, ktorému príroda nadelila iné dispozície, a je schopný iba vzťahu k rovnakému pohlaviu? Ako sa mňa dotýka láska mojej susedy k inej žene? Ako ich vzťah ovplyvňuje moje manželstvo? Ako zasahuje do mojej osobnej slobody? Jednoducho nijako! Potom však, prečo by som mal práve ja zasahovať do ich vzťahu? Prečo by som mal využiť mocenský mechanizmus k tomu, aby sa nemohli tie dve ľúbiť a žiť spolu so všetkým čo k tomu patrí? Povedané s pápežom Františkom, kto som, aby som ich súdil? Práve naopak, ako kresťan podporím všetko, aby tie dve (dvaja) mohli svoju lásku naplno rozvíjať.
Čo však v okamžiku, keď tie dve ženy zatúžia vychovávať cudzie dieťa? Ich túžba je legitímna, je možno prirodzená, no v tomto bode dochádza k stretu, kedy sloboda jedného končí a začína sloboda toho druhého. Dieťa má právo slobodne sa rozhodnúť. Tu sa dostávame k dileme, či problému. Diskutujeme o tom, čo je zdravé, čo je nezdravé, čo je etické, neprirodzené, kto si dieťa zaslúži a kto nie. Z pohľadu dieťaťa ide však iba o dve základné otázky – chcem alebo nechcem. Pozrime sa na vec takto:
Po prvé: blahoslavená Matka Tereza bola raz parafrázovala múdrosť z Talmudu (svätá kniha, ktorú vytváralo 3 500 mudrcov po niekoľko storočí) – „Ak zachrániš jeden život, akoby si zachránil celý svet.“ Kladiem si preto otázku, ak homosexuálny pár zachráni život (rozumej nahradí rodinu, dá lásku a zdravú výchovu, pocit domova a bezpečia) len jedinému človiečikovi, kto má právo takýto vzťah zakázať?
Po druhé: vo virtuálnom priestore sa to hemží argumentmi o tom, že medzi deťmi, vyrastajúcimi v heterosexuálnej rodine a deťmi, ktoré vychováva homosexuálny pár nie sú žiadne rozdiely. Až na jedno – jeden rozsiahly austrálsky výskum, kde je pomerne liberálna spoločnosť, ukázal, že deti z homosexuálnych zväzkov musia čeliť šikane, odmietaniu, výsmechu svojich rovesníkov. Maličkosť? Čo je ťažší stav ako psychické týranie tým, že spoločnosť jedinca segreguje? Viete si predstaviť, že to vaše dieťa kráča do školy plné úzkosti, že spolužiaci sa s ním nechcú rozprávať, vysmievajú sa mu, robia mu schválnosti? Mne už len písanie týchto slov tisne slzy ľútosti do očí...
Ak hovoríme o slobodnom rozhodnutí dieťaťa, v zmysle Dohovoru o právach dieťaťa, je slobodným taký názor, ktorý je založený na správnych informáciách. Správne informácie sú dokonca základným právom dieťaťa. A to sa v spoločnosti veľmi podceňuje...
Viete si však predstaviť ako dávate „správne informácie“ batoľaťu, alebo dieťaťu v predškolskom veku? No, ak je opustené, túži po bezpečí a láske. Žije v strachu, a strach je najlepším prostriedkom k manipulácii. Okrem toho, vnímanie dieťaťa má úplne inú konotáciu ako vnímanie dospelých. Preto nastupuje paternalizmus nás, „veľkých“ ľudí, ktorý však nemusí byť cestou k dobru.
Myslím si, že otázka adopcií detí má svoje limity. Bez ohľadu na pohlavie náhradných rodičov. Je to vždy o ľuďoch, a ľudia ľahko zlyhávajú.
Iste, dá sa všetko legislatívne nastaviť tak, aby rozhodovanie o adopciách malo citlivejšie pravidlá a aby sa našiel spôsob ako vygenerovať objektívny názor dieťaťa. Je to cesta. Lenže – u nás štát fatálne zlyháva pri takej zdanlivo jednoduchej situácii, keď rozhoduje o živote detí po rozvode rodičov. Vláči deti po psychiatroch, izoluje ich od jedného z rodičov, strká hlavu do piesku tam, kde rodičom treba vyťať po zadku, dieťa necháva ako rukojemníka nás dospelých, ktorým predsa "záleží" na dobre dieťaťa, a štát sa neraz-nedva správa ako tyran v rúchu baránka. Dá sa očakávať, že sa štát mávnutím čarovného prútika zmení pri rozhodovaní o adopciách homosexuálnych párov, a rozhodne podľa detského videnia sveta? A to, prosím, ešte nehovorím o tom, ako sa na Slovensku kupčí s deťmi, alebo o tom, ako sa deformuje proces adopcií. To je však už o inom.
Pôsobím viac rokov ako manažér Rady pre práva dieťaťa a viem svoje. Zažil som, ako sme museli deti zachraňovať pred tými, ktorí ich mali chrániť...
Preto kričím spomedzi kŕdľa detí – hej, vy, dospeláci, vy....rte sa na hlasovanie o adopciách!
Adopcia detí homosexuálnymi pármi nemôže byť vecou, ktorá sa rozhodne politicky alebo emotívne, a už vonkoncom nie v ľudovom hlasovaní. (Kto sme, aby sme zakázali dieťaťu, ak by chcelo žiť s párom rovnakého pohlavia, aby malo pocit domova? Hoci by išlo len o jedno jediné také dieťa.) Je to oveľa sofistikovanejšia problematika. Chce to odborný spoločenský diskurz, skúsenosti iných i skúsenosti vlastné, citlivosť a najmä, a v prvom rade to, ako veci vidia deti. (Ak zachrániš jedného človeka, akoby si zachránil svet.) Preto by referendum nemalo ukončiť debatu o adopciách detí, ale malo by otvoriť cestu k zodpovednému zodpovedaniu si otázky, či je témou dňa nový rozmer adopcií a najmä, či má tento nový rozmer potenciál byť užitočný deťom. Pri tej príležitosti by sa mala urobiť komplexná revízia celého systému adopcií, nie len vybratého problému. Ak teda skutočne ide o deti...
