Hovorí sa, že sýty hladnému neverí. A veru je to tak, že veľa nepochopíme, kým si neoblečieme cudziu kožu.
Niežeby som sa predtým správala ako bezkrký idiot, ale predsa si teraz dávam väčší pozor. Mám dve deti. Či s veľkým a či malým autom, potrebujem dostatočne veľký priestor, aby som tie deti z auta bezpečne vybrala. Pred rokom a pol sedela Guli na ľavej strane vo vajíčku a vpravo sedel Dubi na podsedáku. Vajíčko sa vyberá celé a potrebujete otvoriť dvere minimálne na 60 cm. Aďko sa uspojil aj s menším priestorom, hoci v záujme ochrany laku vedľajšieho auta, bolo vhodné, aby bola medzera čo najväčšia. Teraz potrebujem miesto našťastie iba na ľavej strane. Aďko sedí ako dospelák a vystupuje úplne v pohode. Barborke treba ešte stále pomáhať. Veľa krát to zachraňuje iba posúvne otváranie dverí. Vďaka Bohu za ne.
Preto nerozumiem vodičom, ktorý bez rozpakov zaberú tri parkovacie miesta alebo pretŕčajú k "invalidom". Alebo tým srandistom, ktorí si myslia, že parkovacie miesta vyhradené pre "deti", sú na hranie. Je to celkom funny hra - "hádaj, koľko aut sa natlačí na 5 vyhradených mamičkovských flekov?!". Víťaz berie moje nervy a miesto blízko vchodu. Akoby nestačilo, že na rozdiel od invalidných miest, tie mamičkové nie sú "chránené zákonom" a na verejných parkoviskách je ich ako šafránu.
Preto som sa rozhodla, že budem priebežne uverejňovať fotografie nezmyselného parkovania. Možno to vyznie pomstychtivo, ale nie je to žiadna osobná vendeta. Som len unavená situáciami, nad ktorými mi zastáva rozum. Skúšala som aj osobný rozhovor.
Až na pár výnimiek to boli nanajvyš nepríjemné rozhovory, takmer končiace inzultáciou. Jedinou svetlou výnimkou, bola milá príhoda s mladým mužom v Poluse. Parkoval desať centimetrov od vodičovej strany dverí, hoci vo vnútri bolo vidno detské sedačky. Schválne som si ho počkala (vďaka Bohu prišiel za pár minút) a názorne som mu ukázala moje (ne)možnosti naložiť deti do auta. Nad tým, že do auta som liezla zpravej strany, sa pozastavovať ani nebudem. Vzhľadom na môj slušne povedané nasratý tón som čakala všeličo, len nie úprimné prekvapenie a hlášku dňa: Jej, už chápem, na čo sú tie nálepky "Dieťa v aute". Ja som myslel, že je to ozdoba. A ochotne prisľúbil, že si bude dávať pozor. Na rozlúčku sme si priateľsky podali ruky.
Možno, keď sa uvidia na fotografiách s odstupom času, možno keď to uvidí frajerka, manželka, sestra, niekto, kto má na nich vplyv .... možno to na niečo bude.
