Miro Žbirka nie je môj najobľúbenejší spevák. Ja vlastne nemám najobľúbenejšieho speváka, ani herca, ani inú postavičku. To najobľúbenejší mi v mysli podmieňuje bezhraničnú dôveru, nekritický obdiv a hádzanie podprsenky, ktoré praktizujem maximálne na svojom manželovi. Zhodneme sa teda, že Meky je môj obľúbený spevák. Hlavne kvôli prístupu k spevu.
Primálo spevákov sa hrdí, nie ... takto: na Slovensku priveľa spevákov, na môj vkus, disponuje hudobným hluchom a podľa toho vyzerajú aj ich vystúpenia. Playback, halfplayback, live, ale miestami falošne, falošne. Je to smutné. O to viac poteší profesionál. To je človek, ktorého je radosť počúvať. Okrem svojho výborného výkonu, si dokáže vybrať a doviesť výborných parťákov. Výsledok je nadšenie a dobrý pocit z dobre vykonanej práce.
To, čo spôsobí, že o tom napíšem článok, je TO navyše. TO vie majster. K dobrému speváckemu výkonu, remeselne poctivej robote, pridá zážitok. Majstri sú tí, ktorí ma ako ľudia možno nevyrušujú, ale po stretnutí s ich prácou sa cítim dojato.
Doľahla na mňa ľahkosť a presnosť s akou Meky spieval, aj napriek váhe textu. A energia kapely a orchestra, nadšenie dirigenta, éterické dámy, ľahkosť a detail. Výborná kombinácia.
Takže tak, moji milí, majster sa pozná po robote. Angličania majú krásnu frázu: truly touched. TRULY a TOUCHED.
