Pravdou je, že všetky moje kroje sú zo Slovenska. Nieže by som nectila tradície našich bratov, ale nemala som možnosť nejaký kus získať.
Väčšina mojich známych potvrdí, že po dlhšej debate príde reč na "naturel". Nedajbože, aby spomenuli nejakú žijúcu babku na dedine ... to už zisťujem, či sa nejaký kroj v akomkoľvek stave nepovaľuje na pôjde. Sám a opustený ... u nás mu bude lepšie.
Tak sa stalo aj pri jednom rozhovore s týmto mladým mužom (nádejou stavebníctva) . Prezradil, že u nich sa veru dajbože kroj nachádza, ale nepovaľuje sa ver na povale. Babička ho ako oko v hlave opatruje. Slovo dalo slovo. Vlastne veľa slov a sľubov, ale "dohodli" sme sa, že babička kroj až tak nepotrebuje a ja naskrze od žiaľu umriem, ak ho nebudem mať ....
A teraz vážne. Martin uhovoril babičku pod svätým sľubom, že kroj ide do dobrých rúk. Nebude rozobraný a z času na čas s láskou pohladený a oblečený. Ako dôkaz tuto ľaľa fotografie, ktoré boli súčasťou protihodnoty.
Dievčenská a ženská verzia sa od seba veľmi nelíšili - pochopiteľne okrem pokrývky hlavy. Tak je tomu napokon vo väčšine obcí. Podľa informácií, ktoré som si našla, sa dokonca nelíšila ani "panský" kroj od oblečenia chudobných. Tí bohatší mali iba viac "vrstiev".
Kroj sa ako taký skladá z kordulky (vesta), rukávcov (blúzka), poväčšine z troch spodníc (iste odpustíte, že som si navliekla iba jednu), spodnej sukne a zástery. ženský čepiec
Ďakujem Martinovej babičke. Nič mi za poslednú dobu neurobilo takú radosť (okrem Guliných prvých krokov). Ešte raz vďaka. A samozrejme aj polovičiakovi za trpezlivé fotenie netrpezlivej "modelky"
A ešte musím podotknúť, že kroj v takom dobrom stave sa ku mne ešte nedostal.
