Vezieme si Alenku domov z Mlynských Nív a chválime sa (ako inak), že sme si boli okuknúť Prahu. Teda, to by nebolo nič extra, ale ako hrdá matka som musela spomenúť Dubkov výkon: zapamätal si cestu z prenajatého bytu k Beďovi do práce ... poradie liniek, prestupných zástaviek a čísla možných autobusových prípojov. Ja viem, ja viem deti si toho zapamätajú veeeeeľa, ale vysvetlite to natešenej mamičke. ;)
Nakoniec to skončilo takto:
L: Ts, a keby si vedela, že Dubko by trafil domov v takej veľkej Prahe!
A: To vážne? Tak ako by si šiel Dubi?
D: Noooo, najprv linkou A. Potom na druhé metro ... Céčko a potom autobusom a už sme tam!
B: Ale šak to poriadne povedz ... Najprv ideš akým metrom?
D: Najprv Áčkom, to je také zelené.
B: Potom?
D: Potom prestúpim na červené. C!
L: A na akej zástavke?
D: No Muzeum predsa! potom pôjdeme s mamkou tým červeným až na .... no ja som zabudol.
L: Tak popremýšľaj!
D: Prestúpime na autobus. Na 215ku alebo 189 a potom sme už u Beďa. Ale 189 stojí ďalej.
B: No, ale Alenka chce vedieť, na akej zastávke to má vystúpiť z červeného metra.
D: Tak mi pomôž!
B: Dobre, tak tá zastávka má také rozprávkové meno.
D: Neviem.
B: Aj jedno zvieratko sa sa tak volá....
D: (šťastný úsmev) MUZEUM!
B: Aďo! Kačerov!
