Interné vyšetrenie nie je žiadna veda. Normálna rutina. Zmerajú mi krvný tlak, papečkom pošmárajú po jazyku, obzrú si moje mandle a vezmú krv. Keď ju berú mne občas odpadnem, lebo sa mi prudko zníži tlak, ale inak žiadny problém. Nič neobvyklé ...
Ibaže tentokrát som bol na vyšetrení môj poklad jediný. Poviete si deti znášajú bolesť lepšie....
Syn nie je žiaden bojko, ani fóbiu z bielych plášťov si nepestujeme. Práve naopak. Svoju pediatričku má rád a zásadne jej nepovie inak ako "doktorka Anjelíková".
Problém je v tom, že synovi vôbec nevidno žily. Na rozdiel odo mňa, má ručičky ako z vosku. Sestričky sú z neho zúfalé. Ruku mu môžu škrtiť aj 15 minút vkuse, žila sa neobjaví. Pri "klasických" prehliadkach a kontrolách, mu robí odbery naša doktorka, nie sestrička.
Jasné, že ho to bolí. Veď koho by nebolelo, keď vám žilu triafajú po pamäti. Ale vždy vydrží, ide totiž o prístup. Je chlap a dokonca si pritom spieva. Je to taká naša finta, aby sa veľmi nesústredil na bolesť, zarecituje a zaspieva pani doktorke všetky nové pesničky, ktoré sa zatiaľ naučil. Vie, že pani doktorka sa veľmi snaží (a je to aj cítiť). Celkom to funguje - sme už zohratí.
Lenže teraz sme boli na internom, nie u Anjelíkovej doktorky.
Nechcem nikomu ublížiť a tak nebudem tvrdiť, že pýcha tentokrát predčila ľudskosť. Je však na slnko jasnejšie, že moje dieťa zažilo po dlhšom čase v ordinácii šok, ktorý len tak ľahko neprebolí. Napriek tomu, že som sestričku dopredu upozornila, aký máme problém, moje dieťa skončilo vyšetrenia s dopichanými rukami. Nerozumiem prečo. Nakoniec mu krv aj tak brali z chrbta prvej ruky. Prečo však až po treťom pokuse?
Nech je akokoľvek, zase sme raz sa museli tváriť ako dospelý chlap. Chlapi predsa neplačú, chlapi všetko vydržia! Nie som na seba pyšná. Je mi jasné, že veľkí chlapi plačú a vôbec nie je múdre také hlúposti vtĺkať do malej hlavičky. Ale ako inak som mala uchlácholiť dieťa, ktoré nemá od hysterického záchvatu plaču ďaleko? No jedine tak, že sa "veľký" vzor (to akože ja) bude tváriť, že problém vôbec nie je. Zvolila som pštrosiu politiku a vopchala bolesť do piesku až po krk. Hnevám sa za to na seba.
Syn skončil s takými modrinami na rukách, že ho týždeň bolelo obyčajné pohladkanie. Ja som skončila s hanbou. Keď sestrička pichala syna už druhý krát tvrdohlavo do lakťového zhybu a to bez nejmenšej šance trafiť žilu, primerane som zvýšila hlas a odporučila jej návšetvu očného lekára. Zvozila ma ako sirotu. Nakoniec sme si vymenili pár "zdvorilostných fráz" a ja som skončila ako nebežpečná hysterka.
Najhoršie na tom je to, že to tak vôbec nemuselo skončiť. Možno keby vedenie nemocnice kládlo väčší dôraz na povahové črty svojho personálu, keď obsadzuje posty na detských ambulanciách a keby sa doktori a sestričky netvárili, že 5 alebo 6 rokov štúdia ľudského tela im dáva právo rozhodovať len podľa svojich vedomostí.
Vôbec si nemyslím, že mám právo niekoho súdiť alebo verejne haniť a preto ani neuvádzam meno nemocnice a zainteresovaných, ale myslím si, že trochu kultúry v zdravotníctve by nezaškodilo nikomu.
Možno, keby si detskí lekári a sestričky uvedomili, že ich pacientami sú deti, viac ratolestí by si mohlo v ordinácii zaspievať. Možno, keby sa na svojich pacientov nepozerali ako na prostriedok, ale cieľ.
Znie to nadnesene, ja viem. Ale podľa mňa merítkom kvality práce zdravotníkov sú ich pacienti. A deti sú tými najdôveryhodnejšími "respondentmi". Aspoň pre mňa.
Ešteže máme Anjelíkovú doktorku. :-)
