Dnes som obchádzala Tesco. Vracala som sa z pohovoru na trolejbus a tešila sa na to, ako vleziem pod perinu. Z pohodlia teplej postele si skontrolujem maily a potom sa zababuším. Oddávajúc sa týmto predstavám a žujúc richman, počula som: Nech sa páči! Nech sa páči! Nech sa páči!
Dokolečka a stále rovnako veselo. Otočila som sa za hlasom a uvidela mladú ženu stojac vedľa kočíka a v rukách Nota-Bene.
Ako som tak stála, zabudla som na trolejbus a chvíľu aj na tú moju perinu. Stála tam vedľa kočíka a tvárila sa príjemne. Nie, ona bola príjemná. Naozaj neviem, čo ma to napadlo, že som sa neubránila a šla som rovno k nej.
-Dobrý deň. To je Vaša bábika?
Ježinky, ženská, na čo ti bude na takú otázku odpoveď???
Pozrela na mňa a ani na chvíľu nezaváhala:
-To nie je žiadna bábika, ale moja dcérka!
Ten tón nezniesol žiadne námietky, žiadne pochybnosti. Stále sa usmievala, ale bola rozhodná. Tá hrdosť s akou vyslovila slová "moja dcérka" bola nesmierne dojímavá... . Nezmohla som sa ani na jedno zrozumiteľné slovo. Stála som tam ako pristihnutá Lótova žena. Zamumlala som niečo o nedorozumení, mojich zvykoch pomenúvať ľudí a veci vlastnými slovami a odkráčala s jedným výtlačkom.
Už mám doma tri, ale z tejto kúpy mám najlepší pocit. Zvláštne, kde všade a kto všetko Vás môže niečo naučiť. Kedy som bola ja naposledy TAKTO hrdá?
