Začalo to ešte, keď som bola malá.
Nosila som domov "úbohé" zvieratká (čítaj myši, potkany, psíkov, mačky, vtáčiky,dažďovky), ktoré by bez mojej "pomoci" určite trpeli a hneď na to aj umreli. Vždy som našim sľúbila, že je to dočasné a určite posledné cudzie zvieratko, ktoré prekročilo prah nášho bytu. Len o toto POSLEDNÉ sa musím postarať, labku, krídlo, či inú časť tela oviazať, k doktorovi zaniesť a potom ho hneď odnesiem. Človek zvykne dávať sľuby, ktoré nesplní.
Do večera malo zvieratko meno a to už bola iná káva. Napríklad kapor Karol - prvý a posledný, ktorý sa u Tischlerov na Štedrý večer objavil a hádam sa šťastlivo dožil staroby v rybníku za Banskou Bystricou.
Aj kvetov sme mali ako v botanickej. A všetky mali svoje meno.
Neskôr, keď sa objavila prvá vlastná peňaženka a v nej vreckové, prešla som k aktívnej akvizícii nových členov domácnosti. Ostalo mi to do dnes.
Meno majú zvery, kvetiny a aj veci,ktoré špeciálne ku mne prirástli. Všetky si pamätám, aj príbehy, ako sa k nám dostali. Vidím, ako sa ľudia usmievajú, niektorí aj pohoršujú, keď poviem Roger a nie Chrysler Voyager, Fifi a nie Felícia. Ale prečo? Správam sa k týmto veciam, ako k častiam mojich spomienok.
Som normálne nenormálne precitlivelá a nehanbím sa za to. Ešte stále ma rozľútostí, keď nám zvädne kvet alebo si pomyslím, že naša Bernie prekročila zajačiu starobu a pomaly sa musíme pripraviť na jej odchod. Také sú aj moje deti. Som rada, že Aďko pavúkov nezabíja, ale vyhadzuje z okna. Napriek rôznym detským muchám, ktoré majú, je fajn, že si niečo vážia a starajú sa.
A ak nám tak veľmi záleží na "nepodstatnom", vedzte, že priateľov a blízkych opatrujeme o to viac. A to je dobré.
