Môžete si urobiť predsavzatí koľko len chcete. Môžete dokonca prisahať, alebo kričať na svoj odraz v zrkadle:
„Nič a nikto ma nezlomí!“
„Nič a nikto ma nepokorí!“
„Nič a nikto nemá takú moc!“
Čím hlasnejšie, tým si viac veríte. A potom príde skutočný Strach.
Strach nie je vec. Nemôžete ho zavrieť do pivnice, do skrine alebo vyhodiť pred dvere. Strach nie je zviera. Nemôžete mu nasadiť obojok ani náhubok a zavrieť do klietky. A strach nie je ani človek. Nemôžete ho udrieť, nemôžete s ním vyjednávať. Nemôžete ho podplatiť.
A On to vie. Vyžíva sa v tom. Vyžíva sa vo vašom pocite bezmocnosti.
Strach je nehmotný, ale dokáže vás znehybniť. Dokáže všeličo...vyvolávať iné pocity - väčšinou také, aby zavŕšili jeho dielo. Strach nie je zablúdený. Ak do vás vstúpi – má jediný cieľ: ovládať. Násobiť svoju moc.
Proti strachu nie je možne vybaviť si súdny príkaz o zákaze styku ani naň zavolať políciu, ktorá vás zachráni. Existuje niečo účinnejšie.
Strach sa dokáže tiež dokáže báť. Sám o seba, o svoju moc. Bojí sa, že zistíme, že nie je až taký všemocný. Že ho prekukneme. Bojí sa, že si konečne osvojíme čarovnú formulku „Čo ma nezabije, to ma posilní.“ Že si to konečne nebudeme len nahovárať, ale uveríme sami sebe. Desí sa chvíle, kedy prestaneme proti nemu bojovať. Najrýchlejšie rastie na tom našom skalopevnom presvedčení o našej nebojácnosti. Ako dezert si dáva našu vzpurnosť.
A tak sa zo všetkého najviac desí chvíle, v ktorej pochopíme, že každý človek sa raz musí báť. Musí si byť vedomý svojich možností, svojej hranice síl, svojej pominuteľnosti.
Aj mne sa to predvčerom stalo. Ovládol ma. Celú. Videla som vyľakané oči, v slúchadle počula roztrasený hlas. Cítila som svoju triašku na celom tele, keď som klamala a hovorila: „To bude dobré!“ Sama som neverila, len dúfala.
Veru, chvíľu trvalo, kým prišiel. Pokoj. Jeho najväčší nepriateľ. Prichádzal pozvoľna. Asi to tak má byť. A ja som si zrazu bola istá, že je všetko v poriadku. Vecí, čo sa dejú, sú v poriadku. Tak to má byť. Je správne, že mám pochybnosti. Je normálne, že toto sama nezvládam. Taký ten oslobodzujúci pokoj, že som nahlas povedala: Áno, ja mám strach, ale nenechám ho vládnuť...
Prestala som si nahovárať svoju odolnosť, prestala som sa vzpierať a vtedy sa začal Strach báť ... a tie tri krížiky na bruchu mi to budú pripomínať...
24. júna 2006
Jednotka intenzívnej starostlivosti
