Pane Bože, to bola pastva pre oči! Toľko ovečiek pokope a div divúci - každá trafila domov sama.
Stáli sme s kamoškou, skoro rodinou, pred domom na lávke a pozerali na to divadlo. S otvorenými ústami.
Na ďalší deň hnali dedinou kravy. Na čele stáda nešiel vôl, ale mladé čierne teľa. Kamoška nám skoro vyvalila dvere, keď vybehla na dvor, z dvora cez most až na ulicu a tam šťastná kričala: "Pozrite! Pozrite, aký krásny čierny koník! A aký poslušný!"
No poviem Vám, strašná sranda. Okrem toho, že to bolo naozaj vtipné, domáci ešte niekoľko rokov trúsili ironické poznámky, špeciálne v jej prítomnosti.
Dnes ráno sme nestihli škôlku. A ako sme sa vracali, Barborka, aby sa rozptýlila, prevrátila snáď každú väčšiu guču snehu, prihovorila sa všetkým pocestným a nakukla do každého dvora. V pri jednom plote celá šťastná: "Mamkaaaa, pozri, nové teliatko sa na rodilo!"
Spomenula som si na teliatko spred dvadsiatich rokov a hovorím: "Guli, to je havko!" Naozaj to bol pes, prerastený a tichý boxer. Len tak nemo kukal a pomaly lízal plot.
Barborku toto nedorozumenie očividne nezaskočilo a už tobôž nezahanbilo, lebo kým sme sa vrátili domov, pochválila sa SAMA štyrom cudzím ľuďom s dodatkom: "Hmmm, taký strašne smiešny havko to bol. Prečo neštekal? To by som ho spoznala potom!"
