Streda
Zvoní mobil, na displeji svieti Tilkino meno. Potešila som sa ... asi ako krstná mama súhlasí s príhovorom na svadbe.
Ležím na studenej dlažbe, Peťo ma dvíha a ťahá ku gauču. Búši mi v hlave, zvoní v ušiach, srdce mi tlčie ako o závod, žalúdok mi zviera a bolí ma celé telo.
TO NIE JE PRAVDA!
Štvrtok
V noci sa mi snívalo o veľkých závejoch, siluete Tatier a guľovačke. O tom, ako sme boli malé deti. O mojom parťákovi na galgančiny. Strih... vchádzam s kyticou a vencom, víta ma Paľko a nechápavo krúti hlavou, čo to stváram. Prečo privolávam nešťastie ... Vedela som to, že je to hlúposť!
Od šťastia sa mu vrhám okolo krku.
Budím sa na vlastný plač.
Piatok
Cestou sme žartovali, dokonca som bola ochotná debatovať o politike, hocičo, len nie na to myslieť! Ale teraz sme stáli pred domom. Všetci bratranci. A hrozne sa báli.
V dome bolo chladno a neprirodzene ticho. Každé slovo, objatie, stisk ruky spustí nové slzy, o ktorých sme presvedčení, že už nemôžu, nedajú sa ... ale boli horúce. Všetci sme plakali, ... potichu.
Odchádzame z domu ...
Paľko, už budeš iba tu. Už ti nebudem vyvolávať, kedy prídeš!
Plač matky je najhorší zvuk. Vniká do duše, prekrýva vlastný žiaľ. Čo je ťažšie ako pochovať vlastné dieťa?
Cesta na cintorín je nekonečná. Vedie okolo kolónie. Všetci rómovia stoja pred svojími chatrčami. Nie na diváky. Chlapi majú líca mokré, ženy sa ani nesnažia zakryť plač. Pokyvujú hlavami. Zdravia a šepkajú úprimnú sústrasť. Malý chlapček ukazuje na truhlu a kričí, ja ho poznám! Ja ho poznám!
Skoro sme sa nezmestili na cintorín. Počas rozlúčkovej reči som reptala na osud. Prečo on? Prečo sme po ceste na diaľnici stretli niekoľko pripitých chodcov. Ráno pred desiatou, prečo nie oni? Vlastne prečo hocikto? Takto zbytočne ...
To ti mama hádže!
Stála som nad jamou a držala kus hliny.
Ako sa to hovorí? Prach k prachu? Tak to hoď! Hoď mu, ako pamiatku, ako prísľub večného oddychu. Je na lepšom mieste .. určite je! Musí!
Toto je to najťažšia časť.
Nie zdvihnúť telefón a vypočuť si tie hrozné slová, nie trápiť sa spomienkami, nie vyberať kvety, nie vyslovovať účasť. Ale stáť nad jamou zoči-voči ľudskej smrteľnosti a definitívne prijať myšlienku konca.
Ešte veľakrát budeme plakať. Ešte dlho potrvá, kým si zvykneme na prázdne miesto. Pár týždňov, možno mesiacov budeme žiť opatrnejšie. Budeme si volať častejšie, budeme myslieť viac na zajtra, ktoré nemusí prísť. Potom sa život vráti späť. Pôjdeme na svadbu, do kina, rodinné stretnutia. Ale už navždy nás bude o jedného menej. O jedného skvelého človeka.
V utorok pri Hybe vyhasol mladý život môjho bratranca. Jedno z tých zbytočných nešťastí, ktoré zasiahne ľudí absolútne nepripravených. Neupravená cesta, autobus v protismere ... a jedna prázdna stolička. Tí, ktorí ste ho poznali, spomínajte na neho v dobrom. Nielen na výročia.
Ďakujem !
